Recenzia
13.04.2010

Červená spermia - Gejza Hajdani - Kniha, ktorá budí emócie

Kniha, ktorá budí emócie

Kniha, ktorá budí emócie

Gejza Hajdani: Červená spermia, Vlastným nákladom 2009

Prózu, ktorá originálnym spôsobom približuje dedinu 50. rokov minulého storočia, čitateľ vníma akoby v protikladných uhloch autorovho nazerania: v niečom je tragická, v inom zasa groteskná; má milé, páčivé, humoreskové miesta, ale aj úmyselne odpudivé odseky; obsahuje dôs1edné realistické prvky, ale aj iracionálne pasáže, pričom je však skĺbená do jednotiaceho celku.

Červenou spermiou, ako sa sám definoval, je Július Kiram, hlavný hrdina románu, konfiškátor, intrigán, predseda národného výboru v Morušovciach, fiktívnej obci v bývalom Československu. Kiram, pôvodným povolaním holič, sa zapojil do uspokojovania potrieb proletariátu a pustil sa do výstavby nového človeka. Aby sa zavďačil vyššej moci, obyvateľov Morušoviec budí k veľkým entuziastickým činom, medzi ktorými popredné miesto zaujíma realizácia plánu populačného rozvoja. Ako vidiecky stalinčíček však najmä usiluje o uspokojovanie svojich potrieb a udržanie získaných pozícií.

  Július Predseda Kiram predstavuje stelesnenie patológie funkcionárstva a syndróm všemocnej úradnej pečiatky. V ironickej charakteristike autora predseda vylučuje omamné kiramóny, preto za ním ľudia tak idú! Nezabudnuteľné sú jeho meditácie o pečiatke, ktorú nazýva „pičátkou“. Hrozí mu, že stratí tento jednoznačný symbol moci, že z neho bude obyčajný „bezpičátkovič“... Ako uvedomelý súdruh pripravuje svojho poskoka Labalapa na budúce prevzatie moci, no zároveň v živočíšnej ľútosti nad stratou svojej moci sa výmene garnitúr kŕčovito bráni a počas tejto obrannej etapy produkuje jednu nehoráznosť za druhou. Autor vystihol paradox odovzdávania moci, kríženca chcenia s nechcením, svojráznu schizofréniu. Napokon začína šalieť, stráca zdravý rozum, lebo po ohavnej intrige, namierenej proti družstevníkovi Šindlerovi, si začína uvedomovať, že ani on nie je nezraniteľný a že aj on môže skončiť v jáchymovských uránových baniach ako „hnusný nepriateľ robotníckej triedy“.

  Hajdani v románe stvoril aj alegorickú postavu. Je ním Pán Včera, naliehajúci na Labalapa, v kontraste s Kiramovými ideami a potrebami. Je tu príležitosť skúmať a hľadať. Kto je Pán Včera? Zdedená pamäť? Zdravá skepsa?... Tento tieň tajomstva v nás pretrváva počas celého čítania.

  Možno vás znechutia naturalistické pasáže, brutálne výjavy zo života dedinských šarvancov, stalúňovcov a kitlerovcov, ich krutosť ku zvieratám i ľuďom. To je však korektúra našich zidealizovaných pseudospomienok, drsná korektúra falošných, selankovitých obrazov, ktorými kŕčovito chceme povýšiť dedinské korene a vidiecke ukotvenie nad znevažovanú odosobnenú anonymitu mesta, a najmä veľkomesta. Stalúňovci i kitlerovci predstavujú bezcitné ovocie bezcitnej doby.

  Hajdani nám ponúkol diagnostickú sondu do bazálneho protirečenia promoskovského totalitného režimu, do pokrytectva, ktoré sa tiahlo ako červená niť ľudskými životmi povojnových čias. Osobitne v päťdesiatych rokoch, keď ešte boľševický režim reagoval na všetko fanatickou výbojnosťou.

Milan Kenda