Recenzia
Milan Sabo
29.11.2018

Červený a biely

Po takmer šesťdesiatich rokoch od prvého vydania románu v originálnom znení prichádza slovenský preklad jedného z popredných diel povojnovej svetovej literatúry z pera laureáta Nobelovej ceny. Viera v oporný, východiskový, ak nie ústredný bod skrývajúci sa v detaile, sa hneď v prvom románovom počine Güntera Grassa rozprestrela do epickej šírky. Vo vymedzenom časopriestore a z perspektívy nevšedného životného rozhodnutia prestať rásť, ale aj napriek tomu postupne dospievať v telesnej schránke trojročného človiečika, obsiahne celú prvú polovicu 20. storočia originálnym a vrcholne autentickým spôsobom.
 
Na počiatku Oskarovho príbehu, po krátkom zhrnutí kašubského pôvodu, ktorého zárodky doslovne aj symbolicky splodila priamo na kašubskej pôde ústredná osobnosť a zakladateľka rodu, stará mama Anna, je tichý hluk motýľa bubnujúceho svojím letom smrtonosnú túžbu po svetle žiaroviek. Zámerný oxymoron je len skratkovitým a obrazným vyjadrením vzťahu Oskarovho bubnovania ako spôsobu sebavyjadrenia, chápania a stvárnenia vonkajšieho sveta, ktorý ho obklopuje v rámci rodinnej a susedskej bezprostrednosti na Labesovej ulici, ale aj v širšom rámci historických udalostí presahujúcich prístavné mesto Gdansk.

Kým teda Oskar pestuje a zveľaďuje svoju „schopnosť vybubnovať si na detskom bubienku potrebný odstup“, uši dospelých sú voči tomuto a každému ďalšiemu významovému odtienku bubnovania hluché tak, ako Oskarovi rodičia sústredení na plánovanie synovej budúcnosti nepostrehli ústredný bod vnímania čerstvo narodeného dieťaťa – rytmický zvuk motýľa. Oči dospelých vidia v bubienku skôr invalidný než hudobný nástroj, vyjadrenie a zhmotnenie pozastaveného (možno vedome) telesného rastu.

A kým teda vo svete zmyslového vnímania dospelých neustále bubnovanie vyvoláva nepochopenie a z neho vyplývajúce pohoršenie, trápenie, ale aj agresívne správanie, vo svete detí, kam Oskar v prvých rokoch života patrí, takisto zažíva odcudzenie na viacerých úrovniach. Najprv na úrovni mentálnej v zmysle prirodzeného, intuitívneho a vrodeného intelektu vysoko prevyšujúceho vnímanie bežného dieťaťa do troch rokov. Neskôr na úrovni telesnej, kde Oskar naopak zaostáva a ako to už v krutom svete detí chodí, stáva sa aj obeťou šikanovania zo strany rovesníkov, ktorí vlastne už ani nie sú jeho rovesníkmi v úplnom zmysle slova. A Oskar na to reaguje ako reaguje na všetky negatívne a iné prejavy sveta – bubnovaním. Jeho bubnovanie teda nie je monotónnym hlukom sústredeným len do jedného bodu vzdoru. Je v ňom vždy viac, ako môže a vie povedať, či presnejšie, viac ako sú v ňom ľudia ochotní či schopní počuť.
 
Bubnovanie medzi detstvom a dospelosťou
V detskom období je tento už spomínaný spôsob sebavyjadrenia a reflektovania sveta náhradou za písmo a sčasti aj rečový prejav. Ten však Oskar skôr vedome prispôsobuje vzrastu, aby nedával najavo svoj mentálny presah. Bubnovanie je teda aj spôsobom, ako sa v staršom veku vnútorne vyrovnať s telesnou rolou trojročného dieťaťa. Bubienok je však nezlučiteľný s významovo uchopiteľnejším nástrojom –  písmom. Inými slovami, ak sa Oskar chcel naučiť písať, musel sa sčasti zriecť svojho plechového hovorcu a viesť aj „život mimo bubienka“.

V období dospelosti sa úloha aj význam bubienka posúva na ďalšiu úroveň. Stáva sa spôsobom vyvolávania a zhmotnenia spomienok zaznamenávaných perom, ale prežívaných ešte raz prostredníctvom bubnovania, keď „stačí zopár celkom konkrétnych taktov“ a pamäť obsiahne každý na pohľad aj bezvýznamný detail z čias, kedy bubnovanie suplovalo hovorené slovo či písmo, ale aj z neskorších rokov, keď naďalej pomáhalo vnútorne spracovať a vyrovnávať sa so všetkými pocitmi a myšlienkami, ktoré si Oskar vďaka ich jedinečnej rytmickej transkripcii a schopnosti jej neskoršej reprodukcie uchoval v pamäti. 
 
Epická kvalita a šírka čarovného sveta románu
Červeno-biely bubienok, na ktorom biela farba je len bielou a červená iba červenou farbou a dohromady netvoria a neznamenajú vôbec nič. Na rozdiel od plota, ktorý Oskarov starý otec predtým, než sa stal jeho starým otcom, úmyselne natrel štátotvornou bielou a červenou. Z Oskarovej perspektívy aj na rozdiel od kašubského zemiakového poľa a starej mamy Anny. K nej sa neustále vracia a aj v závere, zvažujúc útek pred vykonštruovaným sebaobvinením z vraždy, je práve ona tou prvou a pravou, aj keď nemožnou voľbou. A tak ako ústredný rozprávač (postava Oskara) v úvode rozsiahleho epického diela hľadá východiskový bod a v jeho závere ho opätovne nachádza, tak aj čitateľ v priebehu čítania nachádza hneď viacero takýchto bodov, o ktoré môže oprieť svoj čitateľský zážitok a takýchto východísk, z ktorých môže rozvíjať subjektívne, ale aj univerzálne a nadčasové interpretácie. Pretože platí, že nech už sa človek rozhodne pre čokoľvek, ak svojmu rozhodnutiu zostane verný, je úplne jedno, akým smerom sa vyberie. Stačí, ak pôjde dostatočne dlho, zostane otvorený svetu okolo seba a jeho život nadobudne epickú kvalitu a šírku čarovného sveta románu.
 
Milan Sabo