Cesta k zjednotenému kozmu / Vladimír
Lobotka / Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov 2016
Hádam niet fi lozofi c-
kej debaty, ktorá by
neref lektovala stav
krízy súčasnej spoloč-
nosti. Keďže Vladimír
Lobotka prezentuje
svoju k nihu Cesta
k zjednotenému koz-
mu ako výsledok svo-
jich historicko-fi lozo-
fi ckých bádateľských
snáh, a teda svojím vzdelaním formálne garantuje
kvalitu, t. j. odborný obsah diela, pristupovala som
k textu práve z týchto pozícií.
Autor sa púšťa do refl exie krízy globálnej spo-
ločnosti v kontexte zmeny náboženskej paradigmy,
pričom sa odvoláva na termín tzv. druhej axiálnej
éry. Pozícia, z ktorej tento fenomén skúma, je au-
tentická tvorivosť, od ktorej závisí konkrétna de-
jinná podoba kultúrnej spoločnosti. V neposlednom
rade priznáva, že vnútornou motiváciou mu bola
i nespokojnosť s prevládajúcim fragmentárnym
materialistickým obrazom sveta.
Jeho snahou je pristupovať k problému z hľadiska
celku, celistvosti, a na tomto pozadí tak načrtnúť prí-
činy „odčarovania sveta“. Tento fenomén autor identi-
fi kuje ako dôsledok druhej paradigmy prevládajúcej
v dejinách ľudstva – newtonovsko-karteziánskej.
Potiaľ je to všeobecne rozšírený a fi lozofi cky opod-
statnený názor. Prvú paradigmu vo vývoji ľudských
dejín predstavuje cesta z naivity až k osvietenstvu.
Problémom však je, ako sa neskôr ukáže, že autor si
k objektívne existujúcej a naliehavej výzve uvažova-
nia o svete, kozme, ako o celku, prizýva aj astrológov,
a tiež tzv. angelológov (R. Tarnas, E. Páleš a i.).
Možnú zmenu – dokonca nádej – vidí autor
v „nutnosti radikálnej premeny životného štýlu“
(s. 22). Preto v práci skúma úlohu a premeny podôb
tvorivosti v dejinách, pričom analyzuje aj jej envi-
ronmentálnu podmienenosť. Opiera sa o štúdie A.
Toynbeeho, P. Sorokina, R. Steinera a iných. Ne-
vynecháva ani súvislosti s dejinnými premenami
umenia a vrstevnaté dôsledky v oblasti myslenia
(otázka pravdy) a etiky (otázka dobra) v jednotli-
vých obdobiach, pričom sa autor hlási k cyklickej
koncepcii epistemických premien.
Na to, aby udržal metafyzický rámec svojej prá-
ce, potrebuje ideu účelnosti, účelu (telos) takéhoto
diania. Z neho totiž následne zdôvodňuje príčiny
krízy spoločnosti a načrtáva svoju predstavu o jej
prekonaní.
Po analýze jednotlivých dejinných perspektív
(grécka, kresťanská, moderná) Lobotka načrtá-
va „integrálne vízie pre nové milénium“, pričom
zdôrazňuje, že „jedinou schodnou cestou vedúcou
smerom von z postmoderného bludiska“ je akási
antropocentrická kozmológia (s. 147). A tu nastáva
zlom. Kým v prvej polovici práce je relatívne možné
trpezlivo a s rešpektom sledovať autorovo rozpraco-
vanie problému, v druhej – a zrejme tej dôležitejšej
časti – je až neuveriteľné, s akým zápalom sa autor
dokáže profesionálne blamovať.
Žiaľ, z fi lozofi ckého hľadiska je, mierne pove-
dané, rozpačité čítať, ako planéta Jupiter „prináša
kapacitu k fi lozofi ckej hĺbke a šírke a ašpiráciu na
komplexné pochopenie“. V každom prípade Vladi-
mír Lobotka svojou prácou manifestuje, čo všetko
zvládne tvorivosť v dnešnej krízovej dobe (a v istom
zmysle teda autor potvrdzuje svoje východisko) – pod
formálnou záštitou fi lozofi ckého vzdelania neváha
celkom vážne zdôvodňovať konjunkciou Jupitera
s Uránom napríklad kvantovú revolúciu vo fyzike,
či vydanie Freudovho Výkladu snov, či zverejnenie
evolučnej teórie. Neváha „dokazovať“ a obhajovať
správnosť svojej fi lozofi ckej koncepcie tranzitmi
planét (s. 162), a popri tom vyvolávať také mená,
ako Kant, Husserl a dokonca Nietzsche. S úplnou
vážnosťou autor mieša evolucionizmus, psychológiu,
astrológiu, kvantovú fyziku, dejiny fi lozofi e a his-
torické udalosti, a vyvrcholením všetkého sú akési
anjelské hierarchie. To však nemožno (prinajlepšom)
považovať za nič iné než za eklektickú kuriozitu.
Možno by na tom nebolo nič zlé – cesty tvorivosti
sú očividne nevyspytateľné – keby autor bol skutoč-
ným fi lozofom, nie „vlastníkom pravdy“, pre ktorú
predkladá „dôkazy“ odeté do pláštika zdanlivej
hĺbky. Totiž ich presvitajúca odborná fi lozofi cká
„nahota“ dostáva aj zainteresovaného čitateľa do
rozpakov.
Hoci prvotná idea potreby prítomnosti princípu
celistvosti v našich životoch je vskutku opodstat-
nená a sľubovala seriózny príspevok k téme, žiaľ,
treba konštatovať, že z fi lozofi ckého hľadiska je
tento koncept (na rozdiel od kozmologickej fi lozofi e
Eugena Finka) tupozraký a z hľadiska New Age
spirituality asi nejde o nič prevratné.
