Recenzia
24.12.2010

Cesty na vrch Sad – Ladislav Hrubý – Kysucký magický realizmus

Kysucký magický realizmus

Pokiaľ je mi známe, hoci dnes na Slovensku už vinič pestujeme takmer všade, nie všade sa mu i darí. Určite nie na Kysuciach, kde je podnebie napriek globálnemu otepľovaniu ešte stále na podobné pestovateľské aktivity prichladné. Predsa však, ak si vyšliapnete na vrch Sad, nájdete tu skvost: v podobe kvalitnej súčasnej prózy. Cesty na vrch Sad je totiž názov najnovšej, ôsmej knihy krátkych próz kysuckého literáta a publicistu. Použité vinárske „podobenstvo“ je namieste, pretože Hrubého prózy sú v autorsko-vývojovej krivke ako víno. Čím starší je autor, tým lepšie sú jeho knihy. Ak pred niekoľkými rokmi literárny kritik Alexander Halvoník konštatoval v recenzii na zbierku poviedok Kráľovstvo na zemi, že „bezmála päťdesiatnik Ladislav Hrubý patrí k hŕstke najtalentovanejších kysuckých spisovateľov“, dnes treba dodať, že ten istý autor patrí k najlepším autorom krátkych próz na Slovensku (iba?!) vôbec!

Hovoríme o zbierke jedenástich poviedok, ako ináč, z kysuckého prostredia. Toho, ktoré Hrubý programovo neopúšťa, detailne ho pozná, miluje a citlivo „premieľa“ cez tvorivý mlynček, hoci tento funguje skôr v podobe novinárskeho diktafónu. Stále zapnutý, nemilosrdne spravodlivo a nevýberovo zaznamenávajúci „špatnokrásny“ kolobeh života súčasníkov. Hrubý literárnu publicistiku umne prikrýva často až ledva badateľným filmom fabulácie a príznačnej mystiky danej časti Slovenska. Našiel, a či lepšie povedané: stvoril, akýsi kysucký magický realizmus, v našich končinách pripomínajúci azda len niekdajšie parády Vaša Pankovčina...

Poviedky sú zároveň realistickým zrkadlom schopností protagonistov zachovať si ľudskú dôstojnosť a rovnú chrbticu, hoci na pleciach vlečú často ťažký kríž. Podozrievam Hrubého, že takéto nenásilné moralizmy do textov zapasoval schválne, ďakujem mu za to, pretože podobné katarzie potrebujeme! Na záver mi hádam autor odpustí slovnú (a či myšlienkovú) hračku. Doterajšia tvorba už priam nabáda k tomu, aby Hrubý napísal hrubú knihu. Ak nie román, tak určite väčšiu novelu. Nažité má a písať vie i chce. Som presvedčený o tom, že až potom vypuknú nefalšované a spontánne bakchanálie (aby sme ostali verní použitej metafore).