Vyhľadávanie
Slovenský spisovateľ 2013
Zlatoň obyčajný (Cetonia aurata) je chrobák čeľade skarabeusovité (Scarabaeidae). Cetonia aurata je však aj básnická zbierka prvej dámy slovenskej poézie. Dvadsiata prvá básnická zbierka a poetka má ešte stále tromfy poschovávané v rukávoch. Vie prekvapiť, ale, čo je dôležitejšie, aj úprimne potešiť. Autorka bola za zbierku nedávno ocenená Cenou Dominika Tatarku za rok 2013.
Cetonia aurata je ďalšou adíciou do celkového, pomerne homogénneho a súvislého obrazu Haugovej tvorby. Veľmi stabilným podkladom pre poslednú zbierku je v poetkinom podaní už dôverne známy priestor záhrady, niekedy konkrétnej, inokedy abstraktnej. Z tej reálnej sa tu objavujú latinské pomenovania stromov, ako názvy básní, napríklad Sorbus aria alebo Cydonia oblonga, ale aj iné súčasti flóry i fauny – veď, ako kedysi povedala/napísala autorka: „Rastliny sú pomalé zvieratá“. Tá druhá záhrada, duševná, je obrazom zmyslu života konkrétneho jednotlivca. Pre Haugovú túto záhradu zmyslu života evidentne predstavuje písanie, v priebehu zbierok je na poetkinom výrazive vidieť kultiváciu a šľachtenie. Zreteľné je maximálne úsilie o spresnenie výrazu, básne sú buď úsporné, tie dlhšie zasa ponúkajú rozkonárené konotácie. Na formálnej úrovni sa postupne sémantizujú aj znaky ako (zátvorky), rozdelené slová, dvoj- a trojbodky, bodkočiarky a pomlčky, pridáva sa aj značka &.
V rovine významovej stále platí, že prím hrajú dôležité vzťahy, smerom k mužom je to vzťah k otcovi a vzťahy k životným partnerom, pokiaľ ide o ženy, je to zvislá línia materstva od starej mamy cez mamu a dcéru až po vnučku. Tieto vzťahy sa akoby pomocou šľahúňov vpletajú do priestoru životnej záhrady ženského lyrického subjektu – dovolím si povedať, že pravdepodobne úplne autobiografického; tam sa zakoreňujú, menia sa na stromy, prípadne kvitnú. Sú integrálnou súčasťou tejto záhrady, preto sa objavujú v poézii Mily Haugovej stále, celkom očividne tvoria najdôležitejšie body jej života-písania.
Cetonia aurata čitateľovi dáva možnosť preniknúť k týmto vzťahom bližšie, prehlbuje najmä významové roviny vzťahov s partnermi, nevyhýba sa ani zmyselnosti, vášni a erotickým motívom, no všetko je veľmi decentné. Tu niekde sa Haugová líši od súčasných mladších poetiek (Ferenčuhová, Kucbelová): kým ich poézia akcentuje skôr neosobné polohy aj osobných problémov (alebo to aspoň tak vyzerá), Haugová sa nevzdáva svojej tvorivej metódy, pretkanej senzualitou, jemnocitom, v súčasnosti už aj nostalgiou a melanchóliou. Jej silnou zbraňou je tiež pátos – v tom pôvodnom zmysle slova (vznešený). Ako čitateľ práve na pozadí tohto vnímam fakt, že slovenská poézia Haugovej tvorivý typ stále potrebuje, tak nech vám to aj ďalej píše, pani Mila!
