Keď v roku 1956 anglický dramatik John Osborne
napísal divadelnú hru Obzri sa v hneve, vytvoril
v nej pomocou postavy Jimmyho Portera „rozhne-
vaného mladého muža“. Podobne ako Osborne,
ani Matej nedokončil strednú školu, nie však pre
nedostatok intelektu, čo je zrejmé z jeho vyjadro-
vania, ale pre „vášne všetkého druhu a spupnosť“,
ktorú označuje asi ako najcharakteristickejší
rys svojej osobnosti. Tesne pred maturitou ho
zo školy vyhodili a odvtedy je gastarbajtrom,
nomádom sťahujúcim sa za prácou. Z knihy Cez
ploty z edície Bez reportérov je zrejmé, že hoci je
sčítaný, baví ho fyzická práca a spoznávanie ľudí
z nižších vrstiev spoločnosti. K spupnosti by som
teda k črtám jeho osobnosti pridal aj zvedavosť.
Matej je permanentne „nasratý“ romantik – ako
Jimmy: „Najradšej mám takú tú nasratosť, ktorá
sa mieša so žiaľom – ako zavytie“ (str. 92). Rád
sa „cíti ako chlap“, čo podľa neho znamená fy-
zickú silu, adrenalín, pôžitkárstvo, v knihe sa
však často predvádza. Okrem toho je, ako sám
hovorí, národný socialista – nacista. Začínal ako
konzervatívec, čítal Domino fórum a .týždeň, ne-
skôr sa našiel v ideológii národného socializmu.
Komunikácia medzi ním a Fedorom Gálom (1945)
začala, keď mal dvadsaťtri rokov, a s prestávkami
trvá takmer desať rokov.
Už v prvom liste naznačí, že k dialógu s jeho
oponentom ho viedol pocit „vystrašeného sveta,
kde sa zbabelo a prízemne myslí, nieto ešte koná“
(str. 101), resp. „odmietanie uverenia“ (str. 7), čím
Matej myslí to, že aj inteligentní ľudia obľubu-
jú konšpiračné teórie, napríklad o jedenástom
septembri a holokauste, a pýta sa, prečo je to
tak. Tu sa dostáva k slovu jeho spupnosť a osobne
neváham Mateja označiť za advocata diaboli. Gála
považuje za niekoho, kto nikdy nezažil, ako sa
cíti chudobný človek v demokracii a konfrontuje
jeho humanizmus: „Prečo je lepšie kúpiť práčku
a bojovať proti násiliu, ako vytiahnuť jedno dieťa
zo sračiek?“ (str. 105). Chudoba je Matejova veľká
téma. Vyčíta adresátovi to, že spomína totalitné
režimy z minulosti, ale nezaujíma ho TU a TE-
RAZ. Židov vníma ako prospechárov, ale obdivuje
Izrael, lebo spĺňa jeho defi níciu NÁROD = KRV +
PÔDA. Rómov neznáša a viac ako osud Natálky,
ktorá po útoku neonacistov utrpela ťažké popá-
leniny, ho zaujímajú osudy útočníkov po tomto
čine. Trápi ho však pohľad na deti, ktoré vyrastajú
s nulovou perspektívou do budúcnosti.
Väčšinu ľudí považuje za plebs a neprekážala
by mu vláda tvrdej ruky. Pýta sa, aké sú hodnoty
našej civilizácie, na čo mu Gál odpovedá, že je to
práve aj sloboda prejavu, o ktorej často hovorí.
Iste, je rozdiel medzi deklarovanou a skutočnou
slobodou prejavu a prehnaná politická korekt-
nosť je problémom. Naozaj by však Matej chcel
žiť v totalite? Nebolo by preňho lepšie, ak by
venoval svoju energiu riešeniu problému kon-
krétneho človeka? Aj tu sa postoje aktérov dialó-
gu rozchádzajú. Gál pomáha Natálkinej rodine,
ktorú predtým nepoznal. Matej, hoci s neustálym
pocitom existenčného ohrozenia, radšej rozvíja
svoje teórie (na internete som sa od Fedora Gála
dočítal, že pomáha svojmu ťažko chorému kama-
rátovi, bolo by zaujímavé prečítať si po rokoch,
aký to na neho malo vplyv). Jeho náprotivok mu
pripomína, že „v dnešnom otvorenom svete ľudia
bojujú so slobodou a o slobodu, ktorá je ťaživým
bremenom a osobnou zodpovednosťou“ (str. 80).
Matej odmieta kognitívne vedy a tvrdí, že „me-
chanizmy moci sú nadradené nejakým smiešnym
intelektuálnym princípom“ (str. 42). K spupnosti
a chudobe teda ako ďalšiu jeho charakteristiku
pridávam aj fascináciu mocou.
Matej síce tvrdí, že viaceré svoje názory po-
stupom času zrevidoval, na mňa však pôsobí len
menej agresívne. Je dobrým rečníkom, ale svoju
krutosť neskryje. Jeho pichľavé názory sú často
provokujúce a sám Gál priznáva, že je dobrým
oponentom.
Obzrieť sa v hneve je dôležité. Je tu šanca, že
človek nakoniec urobí dobrú vec. Myslím, že ak
aj vzájomná komunikácia nezmenila Matejove
často extrémne názory, táto kniha môže pomôcť
ľuďom, ktorí sa hľadajú, vybrať si inú cestu, ako
neproduktívny hnev.
