Recenzia
Jarmila Šeligová
04.03.2005

Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal - Anna Gavalda

Katarzia v komornom kontexte

Anna Gavalda

Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal

Miloval som ju

Bratislava, Sofa 2003

Preklad Gabriela Uhlárová

Nestáva sa často, aby vydavateľ počas jedného roka vydal dve diela tej istej autorky. V prípade Anny Gavaldy to však vôbec neprekvapuje: táto mladá francúzska autorka sa do povedomia čitateľov aj literárnej kritiky zapísala útlou, na prvý pohľad nenápadnou zbierkou poviedok Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal (Je voudrais que quelqu’un m’attend quelque part, 1999). A keďže každý z nás aspoň v kútiku duše túži po tom, aby ho niekto niekde čakal, tucet Gavaldiných poviedok  si veľmi rýchlo našiel cestu k srdciam čitateľov. A treba povedať, že zaslúžene. Anna Gavalda nám nepredkladá veľké životné osudy, lež ľahkým perom píše o malých tragédiách a všedných víťazstvách, tušiac, že práve tie sú v živote najdôležitejšie. Autorka si berie na mušku mysliace a citlivé bytosti, predstavuje sa nám ako dôkladný pozorovateľ ľudskej duše. Nezaprie v sebe znalkyňu niekedy nevyspytateľných ženských charakterov, no pokúša sa pochopiť aj dušu muža, ktorú nám často ukazuje práve z tej citlivejšej, zraniteľnejšej stránky (čo poteší najmä ženy). Napokon, aj hrdina poviedky, podľa ktorej dostala názov celá zbierka, je mladý vojak vracajúci sa domov na „opušťák“. Hoci spočiatku márne dúfa, že ho bude niekto čakať, napokon sa dočká odmeny, na ktorú sa neodvážil pomyslieť ani vo sne. Z ďalšej poviedky sa dozvieme, ako môže prvé a celkom sľubné rande pokaziť mobilný telefón, keď je dôležitejší než zvodné ženské plecia. V ďalšej autorka odhaľuje pocit muža, ktorý si až s odstupom času uvedomí, že svojou nedbalosťou zavinil smrteľnú haváriu. Medzi najpôsobivejšie poviedky nesporne patrí príbeh tehotnej ženy, ktorá s láskou očakáva svoje dieťa, no predčasne oň príde, a hoci vie, že ho už stratila, dovolí inej žene, aby jej priložila ruky na brucho, lebo to vraj prináša šťastie....  Gavalda vie aj šokovať, keď píše, aká strašná môže byť pomsta zneuctenej ženy, najmä ak je chirurgicky zdatná. Jednou z najsmiešnejších a aj najvydarenejších  poviedok je nesporne Junior – je skutočne viac ako nepríjemné mať v oteckovom luxusnom, no najmä zakázanom Jaguáre rozdivočeného diviaka. Originálne vyznieva záverečná poviedka Epilóg, kde Anna Gavalda paroduje seba samu. Hovorí o svojom fiktívnom stretnutí s vydavateľom. Nepomohla ani luxusná spodná bielizeň pod vyšúchanými džínsami, ktorú vydavateľ na úrovni určite vycítil šiestym  zmyslom... Žeby to však nakoniec predsa len zapôsobilo?

 Humor hrá dôležitú úlohu vo všetkých textoch. Jemný a výstižný, zdôrazňuje autorkin zmysel pre detail. Rytmické, plynulo „tečúce“ a prepracované vety, rôznorodý štýl plný dynamiky, ale aj šťavnaté, miestami dokonca veľmi odvážne vyjadrovanie, podčiarkujú autenticitu rozprávania. A tak čitateľ právom očakáva, že po príjemnom literárnom zážitku z Gavaldiných poviedok sa podobne duševne osvieži aj pri čítaní jej druhého knižného „dieťaťa“ – románu Miloval som ju ( Je l’aimais, 2003).

 Gavalda si vo svojom prvom románe vzala na mušku vzťahy medzi mužom a ženou. Aby to nebolo také jednoduché, podáva nám ich prostredníctvom komorného rozprávania „starého chrena“. Katarzia v komornom kontexte je obľúbená francúzska literárna kulisa a treba uznať, že vo Francúzsku aj veľmi príťažlivá. Pierre, úspešný riaditeľ firmy, ktorého všetci pokladajú za tvrdého, uzavretého do svojej ulity, zdanlivo spokojne žije v naoko obyčajnom manželstve. O láske svojho života sa zdôveruje pri fľaši kvalitného vína jedinému blízkemu človeku – svojej neveste Chloé, jedine ju pokladá za vzácnu a životaschopnú bytosť. Hoci svoju milenku veľmi ľúbil, nakoniec sa rozhodol neopustiť svoju rodinu. Medzi riadkami možno čítať, že si nikdy nebol istý, či jeho rozhodnutie bolo správne. Byť opustený a opustiť – to je leitmotív Gavaldinho románu. Nie náhodou totiž Pierre rozpráva príbeh svojej lásky Chloé práve vo chvíli, keď tá na vlastnej koži pocíti, aké je to byť opustená.  Svokor ju aj s dcérkami odvedie do starého vidieckeho domu nasiaknutého spomienkami a dúfa, že sa pod jeho ochrannými krídlami trochu spamätá. Pierrovo rozprávanie má byť pre Chloé v podstate akousi útechou a povzbudením do nového, krajšieho života – bez nehodného manžela, Pierrovho syna Adriena. Pierre totiž v hĺbke duše svojho syna, ktorý Chloé s deťmi opustil kvôli inej žene, ospravedlňuje. Samotný príbeh zaujme, je však otázne, či vo vzťahu k Chloé vyznieva presvedčivo. Autorka sa celkom spolieha na intuíciu čitateľa. Ten sa však nevdojak nemôže ubrániť dojmu, že poviedky Anne Gavalde predsa len sedia trochu lepšie. Aj v románe sa síce objavujú dobre známe záblesky plnokrvného života, také typické pre jej prvé krátke prózy, no čitateľ rozmaznaný jej poviedkami očakáva trochu viac. Nemožno jej však uprieť úprimnú snahu podať v tomto románe večne aktuálny a príťažlivý príbeh lásky, ktorá umiera na všednosť, na možno zdanlivo primitívnu, no predsa veľmi silnú a určujúcu túžbu byť s milovanou bytosťou v „dobrom i zlom“, nielen vo výnimočných a ukradnutých okamihoch. V tomto prípade ide o pohľad zo strany muža, ktorý často veci vidí inak. Pohľad muža v podaní ženy.

Treba zdôrazniť, že Gavaldino rozprávanie mohlo naplno vyznieť aj vďaka dobrej úrovni prekladu Gabriely Uhlárovej, ktorá slovenským čitateľom sprostredkovala obe jej knižky.  Podarilo sa jej zachytiť jemné odtienky životom sršiacej každodennosti, pretlmočiť pestrofarebné charaktery postáv, najmä tých poviedkových, dynamiku Gavaldinho štýlu a nezľakla sa ani občas odvážneho slovníka z ulice. Aj vďaka tomu  knižky Anny Gavaldy nepochybne stoja za prečítanie. Možno práve vtedy, keď budete niekde niekoho čakať.

Jarmila Šeligová