„Chceme krv, či nie?“

Vladimír Balla: Je mŕtvy. Levice: KK Bagala, 2018
Po Veľkej láske prichádza Vladimír Balla so zbierkou poviedok Je mŕtvy. Jeho protagonista síce mŕtvy ešte naozaj nie je, ale jeho čas sa neodvratne blíži. Stret s mladými ľuďmi, ktorými sa Ballovo univerzum hemží, mu starobu a smrť pripomína, obzvlášť nostalgickým sa hrdina stáva pri pohľade na dievčatá a ženy. Prózy sa často vyznačujú akousi metamorfózou protagonistu, ten v úvode textov síce sám vníma rozdiel medzi sebou a okolím, no v závere sa z tohto počiatočného rozdielu stáva priam nepreklenuteľná priepasť, ktorá protagonistu a trebárs spolucestujúcich vo vlaku delí na dva nezblížiteľné svety. Na záver textov sa často protagonista stáva tým, čím pohŕda – napríklad v poviedke Horúčka.

V zbierke poviedok nachádza čitateľ dva Životy. V prvom si odsedí polovicu strany so zamĺknutým protagonistom na školení, len aby sa na konci dozvedel jednu z „absolútnych“ právd – že teda život je ako zostarnutá ženská, „spočiatku pekný, no postupne stále menej príťažlivý, až napokon iba odpudzuje a nestojí za reč.“ Takýchto výrokov a právd je v Ballovej zbierke poviedok viac a len veľmi málo z nich má nejakú hodnotu. Väčšinou pripomínajú už trochu obohrané, ľahko moralizátorské povzdychnutia si, ktoré sa dnes často sústreďujú na sociálnych sieťach. Napriek tomu, že moralizátorstvo je to posledné, čo sa dalo vo všeobecnosti tvorbe Vladimíra Ballu vytknúť, text Pohotový nesmeruje k ničomu inému. Premisa, teda, že protagonista (ak sa pri takejto dĺžke textu podobný termín dá vôbec použiť) túži po socializácii a zároveň ju odmieta hneď, ako sa mu núka príležitosť, by mohla pôsobiť ako čistá konštatácia, dokonca aj trochu humorná. Lenže fakt, že text v rôznych podobách koluje a funguje už niekoľko rokov, mu pridáva asociačnú hodnotu, ktorá, bohužiaľ, mieri skôr k moralizátostvu ako k neutralite. Ballovo uchopenie témy tomuto textu nepridáva žiadnu hodnotu, čiže sa v prípade mnohých čitateľov môže dostaviť nepríjemné déjá vu.

Veľmi podobné vyznenie má aj Poviedka bez pointy, ktorá, príznačne, naozaj pointu nemá. Predstavuje len akúsi kondenzáciu viacerých Ballových textov do kratučkého explicitného zhrnutia, nad ktorým je možné len pokrčiť plecom.
Texty sú si často navzájom veľmi podobné, alebo sú, ako spomenuté texty PohodovýPoviedka bez pointy, už trochu po záruke.

Ballove postavy podliehajú nezvyčajnej krutosti. Tá je v poviedkach, akými sú napríklad Ahoj, Evička alebo Protokoly sionských mudrcov, v ostrom protiklade s banálnosťou situácie alebo priestoru. Obe spomenuté poviedky sú koncipované ako monológ, respektíve dialóg, z ktorého „počujeme“ iba polovicu. V poviedke Ani to lepšie nemohlo dopadnúť je čitateľ znovu postavený do pomyselnej role poslucháča, ktorému sa Mária, protagonistka textu, zveruje s tým, že ju vyhodili z práce. Informácie, ktoré čitateľ o Márii a jej šéfovi dostáva, postupne gradujú a napriek tomu, že závažnosť objasňovanej situácie sa stupňuje, text si zachováva počiatočný banálny tón. V poviedke Vždy prestane sa striedavo hovorí o smrti manžela, dcére, pečení kačice a varení segedínu. Nielenže tak text nadobúda atribúty autentického prehovoru – alebo lepšie povedané rozhovoru, ktorý sa často prikláňa skôr na stranu absurdity ako racionality, ale korešponduje aj so spomenutou krutosťou hrdinov. „Dvanásť hodín ho rezali, ale už to nepomohlo. Kačica je dobrá, keď je slaná.“

Ballova zbierka síce prináša mnoho násilne resuscitovaných tém a postupov, no odopierať textom aktualizačný moment, ktorý niektoré z nich majú, by bola chyba. Bohužiaľ, z evergreenov, akými sú staroba a smrť, robí Balla vo svojej aktuálnej prozaickej zbierke prekonané motívy. Možno, ako píše sám autor, to „pochopia iba dvestoroční.“