Bratislava, Limerick 2006
Čítajúc verše tohto mladého autora som si nevdojak položila otázku, prečo píšu mladí ľudia dnes poéziu? Nie je to otázka banálna ani smiešna, ak si uvedomíme dnešnú hektiku: veršíky letia skôr vo vulgárnych rýmovačkách, reklamách či heslách burcujúcich k nenávisti a pomste. A ak už poézia, tak čo najbizarnejšia, bez hlavy a päty, bez úcty k slovám a veciam. Už nepotrebujeme skutočnú poéziu, veď kto má čas vziať do rúk knihu veršov a kŕmiť svoju dušu poéziou myšlienok a slova?
Štvrtá básnická zbierka (predtým: Útecha, Anjeli nevedia spievať, Na obojku) mladého básnika (1979) nie je napísaná z pocitu nespokojnosti so svetom a osudom, nehovorí o nešťastnej láske, nesplnených túžbach, nežiada nič, nerúha sa, neplače a nežiali. Napriek tomu má vlastný rukopis: počúva a načúva, nechá dohovoriť, vysvetliť a potom nastupuje jeho verzia. Ale zároveň sú to slová iných, nás všetkých, ktorí aj cez prizmu jeho pocitov vyjadrujeme svoj svetobôľ i radosť z jednoduchých vecí, odpor k neľudskosti či banalitu našich trápení. Pozerá sa na svet očami nás - zrelých skeptikov, píše o ľuďoch, ktorí sú na dne a zdieľa s nimi ich smútok: ,,Čo odpovedať na otázku, / či hviezdy plynú / a či stoja, / keď nikto z nás už roky / nelietal. // Tak dlho sme nehľadeli / na hviezdy...”
Poézia Štefana Chrappu vyvracia teóriu, že človek si musí niečo odžiť, aby mohol sumarizovať, niečo zmysluplne okomentovať, vyvodiť všeobecne platné závery. Chrappa je akoby nad vecou, a z tej svojej nenadnesenej výšky, láskavou iróniou, blahosklonným posmeškom, ale nohami pevne v rodnej zemi, spriada verše o témach súčasnosti a o sebe. Hoci sú básne zahalené clonou pesimizmu a sarkazmu, dokonca sebairónie, treba sa opýtať: čo iné človeka dokáže vyburcovať? A Chrappa je šťastný pesimista – pocit surovej skutočnosti ho núti bojovať s negatívnymi prejavmi sveta; a preto je možné v jeho poézii nájsť medzi riadkami optimizmus, ktorý ho vyživuje a dáva pocit ,,nezbytočnosti” jeho samého, ale aj jeho poézie: ,,V útlom detstve, / som vyslovil prvé: mama. / Jediné slovo s kusom poézie. / Ostatné sú len básne, / kamene.” Kamene, ale triafajú presne, vraví kritik, hoci básnikom nie je.
Alica Kulihová