Vyhľadávanie
Príklad s pohárom dopoly naplneným vodou ako ukážka subjektívnosti nášho pohľadu na svet je všeobecne známy a často sa používa. Vodu v pohári nikto nerieši, mohol by tam byť aj džús a význam tvrdenia by sa nezmenil. Talianska spisovateľka Giulia Caminito nám pripomenula, že aj pre chuť tej vody platí rovnaká dvojakosť nášho postoja. Svoj román nazvala Voda v jazere nikdy nie je sladká, ale vo chvíli šťastia nechá svoju protagonistku, za ktorou sa skrýva autorka, vykríknuť: „voda v jazere je vždy sladká“. Keď si knihu prečítame, pochopíme, prečo prevládol pocit, že nikdy nie je sladká.
Gaia rozpráva príbeh svojho života v prvej osobe a začína ho, keď mala šesť rokov. Žije v zanedbanom jednoizbovom byte spolu s matkou, nevlastným bratom, dvojičkami, ktoré sa práve narodili, a invalidným otcom. Matka živí rodinu príležitostnými prácami ako upratovačka, otec nevlastného brata sedí vo väzení a jej otec je bez príjmu, lebo na stavbe, kde utrpel úraz, pracoval načierno. Žijú v extrémnej chudobe. „Mám pocit, že sme odpadový materiál, zbytočné karty v zložitej hre, otlčené guľôčky, ktoré sa viac negúľajú: ostali sme nehybní na zemi, ako otec, ktorý spadol z pokútneho lešenia na nelegálnej stavbe, bez zmluvy a poistenia a odtiaľ zdola, kam sme sa zrútili, vidíme druhých, ako si dávajú na krk náhrdelníky s drahokamami.“ Tento pocit vlastnej nedostatočnosti, menejcennosti, zbytočnosti a krivdy, ktorej sa na nej osud dopustil, ju bude sprevádzať po všetky nasledujúce roky. Neuchráni ju pred ním ani matka, ktorá statočne a neúnavne bojuje so životom a s úradmi, aby rodine trochu polepšila. Nakoniec sa jej to podarí, natrafí na slušných úradníkov, ktorí jej pridelia priestranný byt vo štvrti boháčov, no matka pochopí, že tam nepatria, a po čase byt v Ríme vymení za podobný v Anguillare pri jazere Bracciano. Tam prežije Gaia svoje detstvo, pubertu, dospievanie až po skončenie vysokej školy, keď sa znovu vráti do Ríma.
Caminito nepatrí medzi autorov, ktorí vyznávajú Hemingwayov úsporný štýl a dávajú pozor, aby v ich texte nebolo ani jedno slovo, ani jeden prívlastok navyše. Chce čo najpresnejšie zachytiť, v akom prostredí a s akými ľuďmi Gaia žije, čo pritom pociťuje, čo si myslí, aký človek sa z nej postupne stáva. Odmieta matkino tvrdohlavé presvedčenie, že treba robiť len správne veci, skôr verí príbehom svojho nevlastného brata, ktoré sa končia tým, že vlk zožerie Karkulku, lebo sa nevedela brániť. Neváha preto napadnúť spolužiaka, ktorý ju šikanuje, podpáliť auto frajerovi, ktorý ju podvedie s jej priateľkou, a tú sa potom pokúsi utopiť. Uvedomuje si, že chudoba a ústrky okolia na nej zanechávajú stopy: „A možno to nie je ružami, ktoré odtrhneš z mestských záhrad... hádkami s ostatnými deťmi pre gumové cukríky, nie je to klamstvami a zlými úmyslami, ale v skutočnosti sa staneš zlou ženou takto.“
Keď sa ako dospelá vráti do zničeného rímskeho bytu, ozve sa v nej túžba po zmierení so životom, ale i varovanie: „Ja stojím a zachytím pohľad dievčaťa, ktorým som bola, díva sa na mňa z rozbitého zrkadla v kúpeľni a šepká mi: Žiadny domov pre niekoho, kto nemá srdce.“
Caminito sleduje niť jedného ľudského života od detstva po dospelosť, podobne ako Annie Ernaux vo svojom románe Roky. No zatiaľ čo Ernaux o sebe píše neosobne, vidí sa zasadená do občianskeho a politického diania od štyridsiatych rokov minulého storočia po súčasnosť, Caminito sa na svet díva očami svojej postavy, chce čo najpodrobnejšie zachytiť, čo vidí a čo prežíva, čo sa z nej stáva. Chudoba nerobí ponížených a urazených lepšími, skôr naopak.
Giulia Caminito: Voda v jazere nikdy nie je sladká
Preklad: Ivana Dobrakovová
Bratislava: Inaque, 2022
