Vyhľadávanie
Václav Šuplata: Šušlavá ježibaba a jej čarbacia knižka
Ilustrácie Dušan Sadloň
illusion, Bratislava 2000
So zaujímavým (a mne osobne veľmi sympatickým) nápadom prišla autorská dvojica Václav Šuplata a Dušan Sadloň v knižke básničiek pre deti Šušlavá ježibaba a jej čarbacia knižka. Ich nápad je naznačený už v titule a zdôraznený v predslove; tu sa detský čitateľ priam nabáda, aby knižku dotváral vlastnou fantáziou, nachádzal pre nakreslené obrázky farby, ktoré sa podľa jeho vlastného uváženia, teda nie podľa návodov, ako to obvykle býva v omaľovánkach.
Spomenula som si na anekdotickú (zároveň skľučujúcu) epizódu spred rokov z istej knižnice, kam ma pozvali na besedu a kde som na regáloch uvidela pripevnenú tabuľku s nápisom: Kníh dotýkať sa je zakázané. Ukázalo sa, že nešlo o recesiu: knihovníčky mali zmysel pre poriadok a neželali si, aby im ho návštevníci narúšali, knihy sa mali vyberať iba podľa katalógu. Síce nie až také absurdné, no v istom zmysle podobné zákazy sú súčasťou našej výchovy: spolu s prvými písmenkami v šlabikári nás učili, že ku knihám musíme prechovávať úctu, že do kníh (a to nielen požičaných, kde to je odôvodnené) sa napríklad nesmie písať, robiť si v nich po okrajoch poznámky a komentáre, či špeciálne znaky, ktorými by sme vyjadrovali postoje k textu a ktorými by sme si po rokoch pripomínali nielen myšlienky tej-ktorej knihy, ale aj svoje naladenie, pocity pri jej čítaní, oživovali stopy po stretnutí s ňou. Jednoducho, učili nás (a my obvykle učíme) vzťahu ku knihe ako k ,,objektu", t.j. vzťahu, ktorý predpokladá istý dištanc, disciplínu a sebaovládanie - napríklad v súvislosti s túžbou po spontánnom vyjadrovaní dojmu z prečítaného textu alebo reakcie naň, po zanechávaní osobných, až intímnych ,,stôp" (priznám sa, že moje knihy sú nimi preplnené a že veľmi rada nachádzam pri súkromne požičaných knihách takéto ,,stopy" aj po ich majiteľoch, často mi o nich prezradia oveľa viac ako čokoľvek iné, navyše navodzujú dialóg už nielen so samotným textom, ale aj s jeho ďalším recipientom).
Šuplata a Sadloň majú spoločný zámer: ich knižka ponúka detskému čitateľovi možnosť rozvíjať fantáziu pri dotváraní ilustrácií i sebavyjadrovanie, ponúka aktívny, tvorivý vstup do príbehov, podnecuje k spolutvorbe a azda nezveličujem, ak poviem, že podnecuje aj k inému vzťahu ku (nielen tejto) knihe, ako je ten ,,dištančný", prizýva k zodpovednosti za svoj vlastný výber definitívneho tvaru slovno-obrázkových príbehov, za svoju vlastnú interpretáciu prečítaného/uvideného. Nazdávam sa, že (aj) takto sa deti učia dialógu s knihou, (aj) takto sa im vštepuje presvedčenie, že kniha skutočne ožíva až vtedy, keď do nej vstupujú svojou obrazotvornosťou, zážitkovosťou, keď ju dotvárajú svojím videním a cítením. Možno pridlhá úvaha o jednoduchom fakte, že táto detská knižka dovoľuje to, čo pri iných býva zakázané, nie je to však podľa môjho názoru fakt zanedbateľný.
No fantáziu rozvíja táto knižka aj iným spôsobom a inými prostriedkami: v jednotlivých básničkách sa nazerá na známe veci z novej perspektívy, pred čitateľmi vystupujú tieto v nových vzťahoch a súvislostiach (napríklad v básniach Snehulienka, Bystrozraký dnes, Klavír u zubára, Strašidlo); nečakané bývajú aj pointy minipríbehov, milé prekvapenia prinášajú tak básničky, ako aj kresby - v oboch sa rozohráva duchaplná hra s myšlienkou, so slovami, s prešmyčkovými novotvarmi a pod. Napokon, explicitnou obhajobou a chválou fantázie je hneď úvodná básnička Kráľ fantázie. Jej veršík: ,,Nie je klamár, kto krásne vymýšľa si. Bez fantázie smutný by bol svet..." by mohol slúžiť ako leitmotív celej knižky.
Z troch cyklov básní, ktoré knižka obsahuje (Rozprávkoví kamaráti, Básne o hudbe a Veselý karneval) sa mi azda najviac prihovorili ,,hudobné" básničky, výborná je napríklad tá o ,,smutnej note" (v slovnej i kreslenej podobe), sviežo-nápaditý je už spomínaný Klavír u zubára, lyrický náboj má Tajomstvo hviezd. Okrem vtipu majú tieto príbehy v sebe poéziu, isté (nenásilné) poučenie, ba aj etické posolstvo.
Šuplatovi a Sadloňovi (mimochodom, obaja sú vzdelaním filozofi a obaja - aj - mojimi bývalými či terajšími študentami) sa podarilo vytvoriť peknú, duchaplnú a hodnotnú knižku. Texty sa v nej dopĺňajú s ilustráciami (do detailov premyslenými a presnými, no zároveň hravo rozšantenými a snivo poetickými) ako s rovnocennou zložkou pôsobivého celku. Verím, že deti ocenia jeho príťažlivosť a že s farebnými ceruzkami v ruke budú rady od obrázku k obrázku vyslovovať svoju čitateľskú chválu fantázie.
Etela Farkašová
