Recenzia
Lida Čelková
17.01.2021

Chvíľka poézie

Ján Švantner: Delfy sú ďaleko

Bratislava: Ikar, 2019

 

Meno básnika, publicistu, prekladateľa, esejistu Jána Švantnera (1949) má už svoje stále miesto v slovenskej literatúre i kultúrnom dianí. Jeho dlhoročná redaktorská práca vo vydavateľstvách sa prelína nielen s básnickou tvorbou (debutoval knižkou O snežnom srdci, 1972), prekladmi poézie z francúzštiny (debut Čo počuje jednorožec, 1982), literárnou kritikou a esejistikou, ale aj so založením úspešného festivalu Cap à l´Est v Banskej Štiavnici.

Švantner oslovil mnohých milovníkov poézie a za uplynulé desaťročia už získal okruh „svojich“ čitateľov. Básnik lyrik, ktorý upútal vnímavosťou sveta okolo seba, pestrými obrazmi každodenného života, úprimnosťou pátrania po pravde, pohľadom na človeka, jeho starosti i radosti, smútok i túžby, pokoru či vzburu, dostal za svoju tvorbu mnohé ocenenia a prémie, ako aj priaznivé prijatia zo strany kritiky. V úvahách o svojej práci skonštatoval, že hľadá „plnosť i šťastie, ale nie za cenu ľahkého odporu a nie za cenu ilúzie, v ktorej vyznieva falošný tón.“

Po dlhšej odmlke vyšla Švantnerovi novinka Delfy sú ďaleko s príťažlivými reprodukciami kresieb z náčrtníkov a skicárov Mikuláša Galandu. Táto básnická zbierka,  ocenená Cenou Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2019, obsahuje 87 zväčša krátkych básní rozdelených do dvoch častí. Otvára v nich dvere čitateľom do svojho vnútra, intímnych i rozorvaných pocitov, inšpirujúcich myšlienok, nezabudnuteľných spomienok či hĺbavých úvah. Do tejto časti vybral autor viaceré témy.  Sú tu básne venované prírode – Rieka, Zima, Zimný slnovrat, Strom – Nad Banskou Štiavnicou („Do tmy a kremeňa som spustil korene / nesú mi oheň s vodou do dlaní. / Stojím a trvám v zemi stavaný / ďaleké lode majú moje znamenie“). Ďalšie venoval rozmanitým podobám lásky, žiarlivosti, ženám, ako napr. Zelené oči, Zánik, Včera šla parkom, Muž a žena, matkám alebo plynúcemu času.

Akúsi pomyselnú samostatnú skupinu tvoria autorove úprimné vyznania jeho živým i mŕtvym priateľom, básnikom, umelcom – Beniakovi, Moravčíkovi, Borgesovi, Halasovi, Rilkemu, Cvetajevovej, Novomeskému, Viole i štúrovským básnikom. Záverečná báseň tejto časti Za stromom tíšina je vnímavým zrkadlom starnutia („Prešiel som cestu po ktorej je ťažko ísť / ktoroukoľvek stranou. A ja som po nej šiel ako dážď ako sneh ako vietor / a vždy som bol obkľúčený nemotou strašnou a hluchotou ešte horšou... / Raz do tíšiny srdca zostarnem“).

V druhej časti zbierky opäť nájde čitateľ vrúcne odkazy a spomienky na priateľov a zaujímavé osobnosti rôznych profesií z čias minulých i súčasných, ktorí básnika oslovili. Venoval im verše presvedčivého uznania i skutočného obdivu. Sú tu básne pre Alexyho, Hollého, Gerbóca, Hajka, Gáfrikovú, Holana, Chudíka, Válka, nechýba Montesquieu, Krleža, Puškin či starí štúrovskí básnici.

Okrem uvedených spomienok v tejto časti prevládajú zväčša „vážne témy“ späté so staršími i novšími dejinami či rodným krajom, napr. Milujte kráľovnú. Pripomína aj osudy Slovákov – Slovenský údel, vojnové útrapy rokov 1914 a 1915, návraty z diaľok – Cudzinec. Nevyhýba sa ani úvahám o slobode – Vývoj („mudrujú ako len dočiahnuť na krk svetu / a vytriasť z človeka poslednú živú métu / to srdce bijúce to čisté zákutie“).

Prekvapí aj 11 básní, v ktorých básnik vykreslil rozmanité podoby tvárí (človeka či krajiny). V tejto druhej časti nájde čitateľ aj báseň so silným výpovedným odkazom Delfy sú ďaleko, ktorá dala názov aj celej zbierke. V jej závere autor skonštatoval: „Do Delf je ďaleko a hľadať múdru radu / klaunov ktorí nikdy nevybočia z radu / značí prísť o rozum a píjať z hadích dier.“

Niekoľko vybraných fragmentov aspoň trochu priblížilo citlivý portrét sveta zobrazený Švantnerovými jasnými (aj údernými) slovami. Tieto umožnili vniknúť do duše človeka i jeho osudov, spoločnosti aj prírody. Prezieravými veršami hľadá krásu, lásku, dobro, pravdu, spravodlivosť v živote, ako aj obdiv a úctu vo výstižných spomienkach na živých i mŕtvych. Vidí však aj príkoria, zlo, smútok, apatiu i neraz kruté zabúdanie. Pohnuté udalosti nikdy nenechali myseľ a srdce básnika bez ozveny a dokázali rozozvučať tóny jeho veršov. Raz v  jednom rozhovore povedal: „Básnici sú u nás trestaní nevšímavosťou a tupou ľahostajnosťou. Sú vysotení na perifériu tzv. lepšej spoločnosti. (...) Napriek všetkým obmedzeniam a úskaliam ostáva báseň čistým štítom.“

Hoci podľa názvu sú básnikove Delfy ďaleko, dnes sa ocitli už blízko všetkých čitateľov poézie.