Recenzia
Dominika Jurdová
05.03.2019

Či zmyslom nie je už samotná otázka

Etela Farkašová: S predtuchou svetliny. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018
Po ocenenej knihe Etely Farkašovej Scenár (2017) sa na pulty dostala jej nová kniha – zbierka nielen básní S predtuchou svetliny. Kniha má dve časti a okrem básní sú súčasťou knihy aj eseje.
Básne v prvej časti knihy, nazvanej krehkosť dní, sú pomerne opisné a reflexívne, zachytávajú poéziu každodennosti i nostalgické úvahy, niekedy v hovorovejšom, niekedy v metaforickejšom ladení. V básňach sa najskôr stretávame s pocitom blížiacej sa smrti. Ženský lyrický subjekt spočiatku najviac trpí pocitom starnutia, ktoré vypĺňa „bolestivá krehkosť dní / ovísajúcich na tenkej niti, / celkom neistej...“. Autorka nás bytostne zasiahne uvedomením si  jednosmernosti a časovosti človeka, jeho neistej a míňajúcej sa budúcnosti. Od jesene života je to už iba krok k úvahám o zmysle vecí, najmä o zmysle vypovedaného, jeho dôležitosti či márnosti. Celkovo je pre túto útlu knižku charakteristická oscilácia – medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi písaním a nepísaním, medzi tým, čo je dôležité a čo nie, medzi záhradou a svetom za bránou. Práve záhrada je pre autorku dôležitým priestorom. Motív záhrady ako bezpečného útočiska sa však v nejednej básni tiež mení a rovnako ako subjekt podstupuje premenu časom. Záhrada a túženie po nej sú silným zdrojom „svetliny“ v jej poézii. Podobne aj hudba je pre autorku veľmi dôležitá, sama ju považuje za niečo „vyššie“. Tieto dve „svetliny“ spojila v básni v rannej záhrade: „zhlboka vdychujem hudbu rannej záhrady, / do pamäti sústredene vkladám ozveny akordov, / ktoré majú silu rozsvetliť mi deň“.
Subjekt básní je často rozdvojený, okrem prvej osoby sa tiež stretneme s písaním (v) druhej či tretej osobe, pričom adresátom je zväčša akési „druhé ja“, ktoré je súčasťou subjektu (v básni nie celkom sama sa dokonca hovorí o viacerých tieňoch žien, v básni vrastanie je adresátom antropomorfizovaná bolesť). Takéto rozdeľovanie nie je, samozrejme, náhodné – poetka nedokáže povedať zbohom hľadaniu, filozofovaniu, hodnoteniu seba samej ako človeka, ktorý napriek životným bolestiam nerezignuje na život, hľadá hlbšiu podstatu, analyzuje a touto pitvou sa neustále snaží prekračovať vzorce dní. Spraví odstup od seba, aby sa ohliadla za životom, všíma si premeny, nielen fyzické, ale najmä duševné, a v nich sa snaží nazerať na seba a ešte stále hľadať miesto pre seba, pre svoj príbeh.
Poetka sem-tam skĺzne k ošúchaným frázam („abeceda tiel“, „nasadiť si osvedčenú masku“, „strácam sa, / miznem / vo vlastných slovách“) a občas vypovie aj to, čo by som chcela v básni iba tušiť (báseň záhrada si pamätá). Súčasťou poetkinho vyjadrovania sú však aj pojmy filozofické a muzikologické, ktorých význam sa dá tušiť alebo vyhľadať v slovníku. Poetka vytrvalo hľadá odpoveď na otázku bytia človeka, pričom sama vie, že odpovedí už bolo napísaných mnoho.
V esejistickej časti knihy o písaní/nepísaní sa autorka nepýta o nič menej. Tematizuje písanie ako také, uvažuje nad jeho zmyslom, či je túžbou, potrebou, či je to „len ďalšia zbytočnosť vo svete plnom zbytočností“. Zamýšľa sa nad tým, kde písanie vzniká, aký je vzťah medzi písaním, nepísaním, mlčaním a „či (literárny) text môže zasiahnuť už do existujúcej skutočnosti“. Vykladá na stôl jasné myšlienky rozanalyzované a podporené výrokmi rôznych osobností. V esejistických fragmentoch nakoniec vyskladá obhajobu písania, ktoré je jej bytostnou súčasťou, ktorým sa sama spoznáva a ktoré nám ponúka priblíženie sa k zážitku presahu – spôsobu, akým „sa vyrovnávať s existenciálnou úzkosťou, vymaňovať sa zo zovretia vlastnou (nielen časovou) ohraničenosťou, konečnosťou“.
Autorka nenápadne do básní zakomponovala úlomky svetla, niekedy je to biela farba, niekedy jemné blikanie, jemný zásvit či rozsvetlenie dňa. V esejach sa zase venuje svetelným metaforám. Svetlina, na ktorú naráža Etela Farkašová, má však svoj pôvod v Heideggerovej filozofii. Obídem Heideggerove spisy a nechám svoju myseľ v predtuche, že svetlina je súčasťou bytia, že je to akési poodhalenie mysle, otvorenie sa, spytovanie, hľadanie.
Autorka si uvedomuje „túžbu zažiť svit prostredníctvom slova“, ktorý (podľa mňa) ponúka vo svojej novej knihe, v poézii i esejach. Starnutie a smrť sú témy, ktoré najviac rezonujú v týchto básňach. A aj napriek skľučujúcemu pocitu z nich sa mi zdá, že autorka veľmi umne smeruje svoje básne viac k žitiu ako k umieraniu. Toľko analýz, rozborov, špirál a kruhov. Etela Farkašová neprestáva klásť životu otázky. Otázne je, milý čitateľ, či sa necháš dotknúť predtuchou „niečoho zriedkavého, vzácneho, niečoho, čo istý filozof nazval svetlina“. Posúď teda sám, či zmyslom nie je už samotná otázka.