Vyhľadávanie
Po debute Nôž (2016), románe Nenávisť (2017) sa dostávame k nateraz poslednej knihe Juraja Thala Dom na kopci, ktorú so žánrovým zaradením „slovenský krimitriler“ vydalo vydavateľstvo Artis Omnis.
Príbeh vyšetrovateľa Lea Legena je (vy)konštruovaný tak, aby pôsobil emocionálne intenzívne, a to cez postavu dcéry Olívie, ktorú unesie neznámy človek s cieľom pomstiť sa. Zámer sa však autorovi nevydaril. Jednoduchá zápletka, využívaná v mnohých iných románoch, sa rozpadá, dokonca ju môžeme považovať za potlačenú až redundantnú. Kontinuálne riešenie vrážd ďalších dvoch dievčat sa s prípadom Olívie Legenovej zlieva, pôsobí chaoticky. Do deja sa tak dostávame cez spleť datovaných udalostí, niekedy s dodatočným dovysvetlením toho, čo sa medzičasom udialo, no bez racionálneho podkladu v zmysle súvisu týchto prípadov. Dve rozdielne dejové línie sa nielenže nespoja, text ochudobnia o podrobnosti a komplexnejší prístup k skutočnostiam. Autorovi sa nepodarilo prítomnosť rozdielnych tematických motívov odôvodniť, čím sa vytvára nutnosť chápať knihu v dvoch samostatných rovinách, v zmysle únosu Olívie Legenovej a smrti dvoch neplnoletých dievčat, pričom chabosť priblíženia únosu a väznenia Olívie oslabuje tento aspekt knihy ešte výraznejšie.
V Dome na kopci postavy neustále pribúdajú až do záveru knihy. Dôležitosť Juraj Thal pripisuje každej bez ohľadu na jej relevantnosť v deji. Tak spoznávame zapisovateľku Helenku, ktorá sa v príbehu reálne nevyskytne ani ho nijako neovplyvní, alebo mladú zaúčajúcu sa vyšetrovateľku Kláru Královú. Zámer autora pri voľbe mena pre novú posilu v policajnom tíme mi uniká. Ďalší vyšetrovatelia sa na jej mene zabávajú slovami: „‚To je čo za jazykolam?‘ vyprskol Boris.“ Implementovanie frekventovaného jazykolamu pôsobí neprirodzene a nepôsobí ani humorne. Podobné snahy sa objavujú aj pri postave súdneho lekára Aliho, celé meno Alinejhad Hamed al-Kuarallulah. V jeho prípade však ide o akcent na pôvod v prepojení s chybami v reči. I táto črta postavy má pravdepodobne pôsobiť vtipne, no v skutočnosti ide iba o formálnu odchýlku, ktorá vzhľadom k nedôslednosti viac výnimočnosti ako pravidelnosti a umelosti neplní svoju funkciu. „,Z toho vychádza jedno, vražda bola fungovaná.‘ (...) ,Fingovaná som chcel povedať.‘“
Okrem štylistických nedostatkov je kniha plná klišé: „Jeseň sa tento rok začala farbiť dosť skoro“; „,A prečo? Iba pre takú hlúposť, akú z dievčenskej pochabosti spravila? Iba preto, že jej srdce stále bilo pre toho jediného človeka na Zemi?‘“; „premenil jej ústa na vyprahnutú púšť“ a mnohé ďalšie. Plynulosť deja okrem spomenutých výrazov ovplyvňovali aj početné opisy pričasto rovnakej úrovne, napr. „V objatí bielej pary sa práve z kúpeľne vynáral prízrak. Leo sa trochu preľakol, prižmúril a hľadel na to čudo s mokrými vlasmi. Prízrak mal podozrivo známu osušku a hlas podobný manželke.“
V súvislosti s jazykovou stránkou knihy treba poznamenať, že jej v mnohom chýba editorský zásah. Dielo mohlo pôsobiť kompaktnejšie a vyhlo by sa nadbytočným opisom vo vzletnom štýle, opakovaniu už vypovedaných faktov či nelogickému správaniu sa postáv. Takýto prístup by dopomohol aj vedľajším kontextom, s ktorými sa postupom deja oboznamujeme.
Ak si prejdeme knihu od začiatku a vydržíme až do konca, narazíme na nález mŕtvoly vďaka psovi a chlapcovi, ktorý s ním vybehol do lesa (mimochodom, koľko kriminálok začínalo práve takto?), prejdeme si sci-fi cez videnie v snoch a následnej realizácii v štýle Jackieho Chana. No a v závere nechýbal stromček, sviečky a príjemný sentiment.
Hoci sa Juraj Thal usiloval o vybudovanie napínavého príbehu, skončilo sa to 350-stranovým nesúrodým textom s mnohými prvkami oslabujúcimi jeho dynamiku a kvalitu. Pozitívne hodnotím počin siahnuť práve po tomto type žánru, ktorému sa slovenskí autori a slovenské autorky často vyhýbajú.
