Vyhľadávanie
Nielen o kurovaní
Ľudovít Didi: Cigánkina veštba, Bratislava, Vydavateľastvo
Slovart 2008
V slovenskej literatúre jestvuje, i keď ide skôr o raritu než o cieľavedomú aktivitu, niekoľko rómskych spisovateľov (A. Lacková, D. Banga, J. Berky), ktorí vytvorili kultivované básnické i prozaické texty, najmä pre deti a mládež. Ak sa však tieto texty nestali čímsi viac než len „kultivovanými dielami“, je to preto, že spracovaním rómskej témy, resp. námetu sa títo spisovatelia prispôsobili majoritnej literatúre, jej štýlu a jej optike. Toho, čo by bolo možné nazvať rómskou sebaprojekciou, rozkrytím rómskej identity, je v týchto dielach poskromne alebo vôbec niet. Jednoducho je rómska téma, nie jej rómska interpretácia. Takže nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že v našom kultúrnom a literárnom kontexte (napokon potvrdzujú to i najnovšie literárnohistorické projekty) vlastne skutočná, autentická rómska literatúra nejestvuje. Niet jedinečného kultúrneho fenoménu, ktorý by registroval a princípom spätnej väzby ovplyvňoval rómsku komunitu a súčasne vytváral predpoklady na jej poznanie a teda pochopenie komunitou majoritnou. Presnejšie povedané, takého kultúrneho fenoménu nebolo dovtedy, kým Ľudovít Didi nenapísal cigánsku rapsódiu Príbehy svätené vetrom (2004).
Toto unikátne dielo je výnimočné tým, že inauguruje skutočnú slovenskú rómsku literatúru. Inauguruje ju nie z vôle rôznych vládnych a mimovládnych podporných inštitúcií a fondov, ale aktivovaním vlastnej vnútornej potencie, ktorou sa tu strhujúco vypovedá o rómskom etniku, o jeho živote, biede a utrpení, o láske a smrti, o cigánskej duši. Čo je však najdôležitejšie, všetko toto sa udialo nie na spôsob majoritnej literatúry, v intenciách jej poetík a kánonov, ale v zmysle rómskej umeleckej podstaty. Originálnosť Ľudovíta Didiho, ktorého si po tomto diele treba pamätať ako kodifikátora rómskej prózy na Slovensku a jeho Príbehy ako jej hodnotového ukazovateľa, podčiarkuje navyše fakt, že svojím rukopisom sa neštylizuje do lacných etnicko-folklórnych pozícií, ale svoju strhujúcu výpoveď skonkrétnenú do osudov Róma Ondráša a jeho širokej rodiny podáva jedinečným tvorivým spôsobom. Spôsobom, ktorý možno považovať za svojrázny rómsky variant magického realizmu.
A že nejde iba o náhodnú tvorivú erupciu, potvrdzuje jeho druhá próza. A opäť pozoruhodná. Dokonca ešte exkluzívnejšia, pretože v Cigánkinej veštbe s väčším dôrazom než prv sa Ľudovít Didi sústredil na zachytenie rómskej identity, jej nuáns a tajných zákutí. Na spôsob generačného románu vyrozprával v nej osud rómskej kováčskej rodiny v rokoch 1900-1915, pričom v skutočnosti jej časový rámec vyjadril bez konkrétnejších historických a sociálnych reálií. Toto konštatovanie nie je výčitkou, pretože stredobodom autorovho záujmu nie je historický čas, ale autenticita Róma, jeho ľudský príbeh a jeho duchovný svet. Vlastne tieto dve roviny tvoria architektonický skelet jeho novej prózy; v centre prvej je príbeh mladého Róma Silvestra, druhá vychádza z tradície rómskych paramisi – rozprávaní démonického charakteru, predovšetkým príbehov o mulanoch, zjavujúcich sa mŕtvych, ktorých sa Rómovia boja ako čert svätenej vody. Obe tieto roviny sa navzájom prelínajú, obe sú nezvyčajne sugestívne, pretože ich architekt je skvelý rozprávač so zmyslom pre rudimentárne prapodstaty rómskej existencie. V tomto zmysle je jeho najnovšia kniha nielen presvedčivou, autentickou výpoveďou o rómskom duchovne, je to zvrchovaná beletristicko-sociologická sonda do rómskeho fenoménu vôbec. Takže nie o holom biologickom žití, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať, o jedle a pití, o magickej sile cigánskej veštby, či o kurovaní, ktoré je tu porozprávané s takou vzrušivosťou, že staropanenské čitateľky by tieto pasáže mali čítať pod studenou sprchou, slovom, o ničom takom nie je v skutočnosti najnovšia próza-freska Ľudovíta Didiho. Je to opäť próza, ako som už napísal pri prezentácii Príbehov svätených vetrom, o cigánskom plači. Či presnejšie, o cigánskej duši.
A ešte poznámka na záver. Ak zainteresovaný objaví, že v prítomnej recenzii je použitý text zo záložky Didiho knihy, podotýkam, že som si vzal len to, čo mi patrí. Text pochádza z môjho lektorského posudku a na záložku sa dostal bez môjho súhlasu a v anonymnej podobe.
Ondrej Sliacky
