Čína... pre mnohých z nás krajina dýchajúca exotikou, pre ďalších ponúkajúca obchodné príležitosti, pre iných zem s históriou siahajúcou do niekoľkých tisícročí pred naším letopočtom. V každom prípade je Čína krajina „iná“ – iná svojou kultúrou, tradíciami, vnímaním sveta ovplyvneného blízkou aj dávnou minulosťou – to všetko sa odráža v čínskych literárnych dielach.
Ako spomenul Martin Slobodník, profesor katedry východoázijských štúdií FiF UK, vo svojom doslove k prekladu románu Siedmy deň, na slovenskom knižnom trhu to vyzerá, akoby bol Jü Chua najreprezentatívnejším predstaviteľom súčasnej čínskej literatúry. Do slovenčiny a češtiny boli preložené štyri z jeho piatich románov (Žít, Dva liangy rýžového vína, Bratia a Siedmy deň). Okrem toho je autorom stovky poviedok.
Mňa Jü Chua oslovil svojou ľudskosťou, tým, že sa čitateľovi prihovára jazykom jemu blízkym, svojou tematikou – obsahom sú každodenné príbehy obyčajných ľudí, ich starosti a radosti. Autor sa často dotýka problémov, s ktorými Čína zápasila v uplynulých rokoch a zápasí s nimi dodnes, napriek tomu nevyznievajú deprimujúco, práve naopak – sála z nich láska hlavných predstaviteľov k životu. Pre témy, ktorým sa Jü Chua venuje, ho v Číne považujú za kontroverzného spisovateľa, v zahraničí sa však jeho diela s obľubou prekladajú a čitatelia ich vyhľadávajú.
Jeho zatiaľ posledný román Siedmy deň vyšiel v Číne v roku 2013 a je mojou prekladateľskou prvotinou. Pre jeho prekladanie som sa rozhodla sama a svojvoľne hneď’ po ukončení vysokoškolského štúdia čínskeho jazyka a medzikultúrnej komunikácie na UK v Bratislave. Netušila som, či sa môj preklad niekedy dostane k širšiemu okruhu čitateľov, či ho ponúknem len svojim najbližším alebo skončí zabudnutý niekde v zásuvke písacieho stola. Mojím prvotným cieľom bolo nestratiť kontakt s čínštinou a venovať sa tomu, čo som posledných šesť rokov študovala. Postupne, ako som v preklade napredovala, som odhaľovala krásu použitého jazyka a príbehy hrdinov románu a prácu som si stále viac užívala. S výsledkom som bola natoľko spokojná, že som oslovila vydavateľstvo Marenčin PT, ktoré tohto čínskeho autora v minulosti už vydalo a ktorému som za to, že s vydaním Siedmeho dňa súhlasilo, nesmierne vďačná.
Narazila som na niekoľko záludností, ktorým sa vďaka odlišnosti jazykov, stavby vety a literárneho štýlu vôbec človek prekladajúci z čínštiny nevyhne. Bola som postavená pred otázku, ako naložiť so stavbou čínskej vety – v čínskom písanom jazyku sú vety oveľa dlhšie, čo by v preklade mohlo viesť k nejasnostiam a ťažkostiam so zrozumiteľnosťou textu. Vety som preto delila do kratších celkov tak, aby nebola narušená plynulosť napísaného a zároveň bolo prečítané pre čitateľa jasné a pútavé. Druhým aspektom, s ktorým som sa pri preklade stretla, bola určitá „jednotvárnosť“ textu v čínštine – v našom jazyku totiž používame oveľa viac synoným a vyhýbame sa opakovaniu tých istých slov. Napríklad slovo rozprávať – v čínskom jazyku shuo. Ak by som sa pri preklade dialógov, ktorých je v románe neúrekom, pridŕžala originálu, vyzerali by niektoré z nich asi nasledovne:
„Možno len o tom nevedel,“ povedal som.
„Možno o tom naozaj nevedel,“ povedala.
„Teraz to už určite vie,“ povedal som.
Namiesto toho som volila výrazy: odvetil som, pritakala, ubezpečil som ju; v iných prípadoch slová usúdil, tvrdil, namietol, pridal sa, ozval sa, vyhlásil – v čínštine sa za každou replikou opakovalo rovnaké. Tu som objavila čaro literárneho prekladu z čínskeho jazyka – určitú „inakosť“ som sa v texte snažila zachovať, aby čitateľ cítil, že román sa predsa len odohráva v inej, nám vzdialenej časti sveta a v inej kultúre; zároveň som sa však snažila preklad spraviť pútavým a čitateľným aj pre slovenského čitateľa.
O úspešnom zvládnutí tejto úlohy ma presvedčili traja ľudia: človek, ktorý na seba zobral zodpovednú úlohu „prvého korektora“ a ktorý bol akýmsi mojím „lakmusovým papierikom“, pomocou neho som zisťovala, či čitateľa dielo zaujme – moja mama. Prvé kapitoly, ktoré som jej predložila, zaplnila množstvom poznámok a návrhov na vylepšenie; postupom času ich bolo menej a menej, až sa mi po prečítaní ospravedlnila, že dej ju natoľko zaujal, že asi od polovice zabudla poznámky robiť. Druhým človekom, pri ktorom som sa presvedčila o úspešnosti svojho úsilia, bol profesor Slobodník, školiteľ mojej diplomovej práce. Jeho pozornému oku neuniklo mnoho zdanlivých maličkostí; navyše sa podujal na napísanie doslovu k preloženému románu, hoci si nebol istý, v akom časovom horizonte sa práci bude môcť venovať – napokon mu to trvalo iba pár dní a jeho pochvalné slová boli pre mňa zadosťučinením. Treťou osobou bola jazyková korektorka Zuzana Šmatláková, ktorá sa tiež v priebehu niekoľkých dní vyjadrila, že práve dočítala jednu z najlepších kníh za posledné roky.
Dúfam, že román rozšíri obzory a poteší nejedného čitateľa a že nezostane na dlhý čas posledným dielom, ktoré nám približuje Čínu a ľudí žijúcich v nej. Našťastie, pri množstve literatúry, ktorá v Číne vznikla a vzniká, sa nemusíme báť toho, že sa zaujímavé materiály na preklad minú.
Viera Lelkesová
