Čisté zviera v nás...

„Čítačky, besedy, literárne festivaly a iné mučenia. Moderátori, čo kladú stále tie isté otázky. Apatické pracovníčky v knižnici, mizogýnni literárni kritici a nafúkané kritičky, čo najlepšie vedia, o čom by Erna mala alebo nemala písať. Neustále spochybňovaná, príliš alebo primálo feministická, nikdy však nie akurát. ‚Na kieho boha s tým vyšla do sveta,ʻ zúri na seba a ukája sa predstavou, ako všetko, čo napísala, schováva v pivnici do krabice od televízora“ (s. 18). Navzdory slovám rozprávačky jedného z textov knihy Čisté zviera sa autorka rozhodla s nami podeliť o pätnásť tematicky rôznorodých poviedok. Knihu vydalo občianske združenie Divadlo bez domova, v ktorom Uršuľa Kovalyk aktívne pracuje s marginalizovanými skupinami ľudí pomocou umenia. Pre spisovateľku je typické tematizovanie konfliktu pohlaví, nadvlády patriarchátu a ťažkého údelu žien, naturalistické detaily a expresívny jazyk, čo u nej často viedlo k prevahe ideologickej stránky nad umeleckou. Kontrastné spojenie adjektíva „čisté“ a substantíva „zviera“ vo mne vzbudilo zvedavosť, či sa aj tentoraz bude opakovať schéma „zvieracieho“, živočíšneho, resp. zlostného a výsmešného písania, ktoré pohltí „čistotu“ a jemnosť estetického, alebo sa podarí skĺbiť obe zložky tak, ako v Krasojazdkyni (2013) nominovanej na cenu Anasoft litera.

Z tematického hľadiska môžeme po prečítaní všetkých textov vymedziť tri hlavné okruhy: intímna skúsenosť žien, sociálne témy a ekologické problémy súčasného sveta. Autorka reflektuje vnútorné konflikty žien, ktoré vyplývajú nielen z problematických, dysfunkčných medziľudských vzťahov, ale aj z povinností, pocitov menejcennosti a neschopnosti či neochoty napĺňať sociálne roly a z pochybností o vlastnej hodnote. Pomerne frekventovanou je aj téma prežívania starnutia (ako procesu) a staroby (ako stavu), pars pro toto v texte Marhuľka sa do konfliktu dostáva mladosť a nevládnosť, zbytočnosť prostredníctvom symbolu stromu – marhule. Hlavná postava dôchodkyňa Priska sa celý život stará o vzácnu odrodu stromu, ktorý je však už starý a vyschnutý, čo korešponduje so stavom samotnej Prisky. Bizarná a veselá dôchodkyňa sa však nevzdáva a o strom sa príkladne stará, preto sa dočká aj odmeny – množstvo zrelých plodov, ktoré nestíha spracovávať, má v sebe ukrytú zvláštnu moc: „Seniori mladli s každou zjedenou marhuľou, a čo je horšie, mali stále viac bláznivých nápadov“ (s. 81).

Problémom rozprávačky z poviedky Palacinkový pes nie je „len“ staroba, kvôli ktorej „iba kysne“ (s. 52), ale aj vyrovnávanie sa s nevydareným vzťahom so synom: „Takže nakoniec sa ozval. Synáčik môj vypečený. Svojej zlej matke. Neznesiteľnej, uštipačnej, egoistickej matke“ (s. 45). Ironickým komentovaním a zdanlivým odstupom, nadhľadom pri bilancovaní vlastného života sa postava „neúspešnej matky“ snaží nepripustiť si citovú depriváciu. A nie je jediná. Protagonistky jednotlivých textov sužuje úzkosť, strach, nepokoj, osamelosť i hnev, ktorých príčinou sú pretrvávajúce spoločenské stereotypy, devastácia prírody, sterilita vzťahov i uponáhľanosť doby vo všeobecnosti. Stávame sa tak svedkami presvedčivej, niekedy nenápadnej analýzy intímnych myšlienok a pocitových rozporov. Potenciálnu ťaživosť atmosféry odľahčuje jazyk a prítomnosť ironických až cynických komentárov inšpirovaných ženským svetom, ktoré sa spolupodieľajú na vytváraní komického, napr. v prípade, keď sa dostanú do kontrastu so svetom mužským: „Napadne jej, prečo sa vlastne ženy nelúčia s menštruáciou (pozn. ako muži so slobodou). Oslavovali by svoj prechod k slobode, k životu bez bolestí a nehoráznych výdavkov za menštruačné vložky. Nazývalo by sa to Čau, krámy“ (s. 12).

Esteticky najkvalitnejšie sú však tie poviedky, v ktorých sa pracuje s jemnými metaforami a symbolmi, vďaka ktorým nemusia byť skúsenosti a pocity priamo verbalizované, ale len implicitne naznačené. Napr. v poviedke Knižnica pani Klementíny predstavujú prečítané knihy celý život: „Knihy utierala s láskou, maznala sa s nimi a spomínala, kedy ich čítala a čo vtedy žila. Prečítané diela vytvárali akúsi mapu jej života“ (s. 102). Do snovej atmosféry príjemného spomínania vstupuje absurdná a bizarná skutočnosť – vdýchnutím čiastočky prachu z kníh dôchodkyňa pani Klementína otehotnie. Sama potom s napätím očakáva, čo privedie na svet a modlí „sa k Bohu, aby neporodila niektorú z tých šialených, absurdných postáv, ktorými zaľudnil svoje prózy Vvedenskij“ (s. 105).

Autorka sa nevyhýba ani „neatraktívnym“ témam, v prózach sa často objavujú postavy zo sociálnej periférie (bezdomovci, ľudia so psychickou diagnózou, týrané ženy a i.). Poviedky Posledná sezóna túlavých mačiek alebo Veverička v lodičkách nepriamo apelujú na to, aby sme ľudí bez domova nevnímali len ako príslušníkov marginalizovanej skupiny, ale pristupovali k nim ako k jednotlivcom s vlastným príbehom a problémami. Určité nóvum v témach predstavujú ekologické zločiny, ktoré čím ďalej, tým viac rezonujú v médiách. V rozpálenej a špinavej mestskej hromadnej doprave preto môžeme stretnúť Smrť, ktorá na nás, ľudí, hľadí ako na smiešne karikatúry a jej enumeratívne podaný zoznam našich hriechov voči prírode pripomína obžalobu. Blížiaci sa rozsudok súdu čaká aj na rebelujúcu „socku T.“, starenku, ktorá vzala veci do vlastných rúk a svojským spôsobom bojkotovala činnosť stavbárov rezidencie na mieste, kde pôvodne stál park: „Základom mojej sabotáže boli neoverené, rafinované postupy. (...) Ihla do šijacieho stroja, šidlo a namakané háčkovky. Nepoznala som presne funkciu hadičiek a rúrok v strojoch, a tak som ich pre istotu poprepichovala všetky“ (s. 96 – 97).

V knihe sa okrem plnohodnotných poviedok objavujú aj momentky, obrazy či výseky zo „všedného“ života človeka. Hoci ide o krátky časový úsek, vďaka vnútorným monológom postáv sa dozvedáme aj o širšom rámci diania. Na prvý pohľad „obyčajné“ príbehy sú ozvláštnené či zatraktívnené prítomnosťou nezvyčajných, podivuhodných prvkov. Mestskí účastníci nočnej exkurzie v poviedke Nočné hlasy našich sov sa napríklad ocitnú zoči-voči prírode v grotesknej verzii: „O niekoľko sekúnd pristál neďaleko stojacich ľudí vták veľký ako jednoposchodový dom. (...) Nikdy v živote ešte nik z nich nevidel takú obrovskú sovu. Čumeli na ňu, neschopní pohybu (...) Mladíci v maskáčoch šepkali slovo chemtrails. (...) dravec schmatol votrelca za vetrovku a držal ho (...) ako malú myš“ (s. 90).

Kovalykovej kniha Čisté zviera má blízko ku Krasojazdkyni v tom, že rebelantský, drzý či vulgárny spôsob písania sa zmiernil a dovolil prítomnosť „čistého“, t. j. estetického (snové až absurdné obrazy, metafory, symboly). Jazyk, hoci nestráca svoju ostrosť, nie je nasilu agresívny a zbytočne neprekračuje mieru expresívnosti. Krátkymi pohľadmi na detaily zo života často bizarných postáv sa darí karikovať rôzne typy ľudí v súčasnej spoločnosti, napr. hipsterov, zástancov konšpiračných teórií a pod. Kovalyk akoby len tak mimochodom, na pozadí príbehu, reflektuje vnútorné konflikty a antagonizmy žien a ľudí vo všeobecnosti. Samotný názov knihy v sebe spája dva protikladné aspekty každého človeka – túžbu po bezpečí, nevinnosti a blízkosti iných i animálnosť a pudovosť. Živočíšna podstata, ako nám ukazujú Kovalykovej prózy v jej nateraz poslednej knihe, sa nedá úplne skrotiť. Miestami agresívna, avšak potenciálne aj pozitívna sila, ktorá nami dokáže v určitých situáciách zatriasť a prebudiť dlho potláčanú aktivitu a chuť prehodnotiť či zmeniť nielen seba, ale aj svoje okolie. Každé zviera však potrebuje občas únik a úkryt pred realitou.