Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Marenčin PT, ktoré je známe tým, že popri beletrii vydalo už celú plejádu kníh literatúry faktu (či na pomedzí faktu), a premyslene, a aj záslužne tak mapuje našu neoficiálnu históriu a osudy ľudí, ktorí ju tvorili, prichádza s ďalším výnimočným titulom: s knihou rozhovorov Iris Kopcsayovej s filmovým teoretikom, publicistom a prekladateľom Pavlom Brankom, Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy.
Kniha vznikla v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom v Bratislave a jej ironicky znejúci názov čitateľa v prvej chvíli možno tak trochu zaskočí (ako ostatne vždy, keď sa u nás otvorene hovorí o smrti) – kým si neuvedomí, že tento nestor slovenskej filmovej kritiky má už neuveriteľných deväťdesiatpäť rokov. A stále má na veci jasný, ba priam jasnozrivý názor, lebo stojí obomi nohami pevne na zemi a nemusí už nikomu nič dokazovať, najmä nie sebe...
Kostrbatý život
Je to človek s klasickým vzdelaním, ktorý vidí svet v hlbších súvislostiach: historických, politických a sociálnych – a stále sa živo zaujíma o vývoj našej spoločnosti. A krúti nad ním hlavou, nad tým, ako sa veci stále dookola opakujú a akí sme nepoučiteľní. Nikomu však nedáva návod na použitie, hovorí len a len za seba. Lebo integrovaný postoj a zrelú osobnosť si človek dokáže vybudovať len sám – zoči-voči vlastnému svedomiu.
Nerada hovorím, že má za sebou ťažký život, skôr by som povedala, že riadne kostrbatý, ako nakoniec mnohí ľudia jeho generácie: prežil niekoľko režimov, bol politicky prenasledovaný a väznený, prežil Mauthausen. A tak sa dostal do bodu, kde si už od žiadnej doby nedá len tak ľahko brnkať po nose. Nebojí sa vyjadriť svoj názor, aj keď nie je v zákryte s väčšinou a mnohí ho môžu označiť za „politicky nekorektný“. Nepripravuje si zadné vrátka (ako mnohí iní) na to, aby poľahky mohol zmeniť kabát, keď bude treba. A nebojí sa ani smrti, no využíva všetok čas, ktorý mu zostáva, aby nám ponúkol širší kontext udalostí, ktoré sa nás bezprostredne týkajú a vytiahol nás z našej pohodlnej, do seba uzavretej, populizmu nadšene načúvajúcej slovenskej pospolitosti. A v tom je úžasná vnútorná sloboda.
Nevyhýba sa intímnym otázkam
Podtitul knihy znie rozhovory o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii. Aj na tom vidieť, že novinárka Iris Kopcsayová s Brankom vedie debaty na rôzne kultúrne, politické a filozofické témy, ako je viera v boha a ateizmus, farská republika, islam, slovenský nacionalizmus a český centralizmus, liberalizmus, migrácia a utečenecký problém v Európe a mnohé a ďalšie. Nemalo by zmysel citovať z nich a vytrhávať postoje pána Branka z kontextu ich podivuhodnej vzájomnej hry na pravdu. Lebo novinárka sa občas znovu a znovu pochybovačne pýta na to isté a snaží sa hlbšie preskúmať (väčšinou spoločensky tabuizované alebo príliš osobné) teritóriá jeho názorov. A pán Branko si tvrdohlavo stojí za svojím a nachádza vždy nové argumenty a príklady, pomocou ktorých dokáže svoje názory podporiť a vysvetliť. Nevyhýba sa ani takým intímnym otázkam, ako sú vernosť a manželstvo, monogamia, deti a rodina – otvorene dokáže hovoriť dokonca o svojom problematickom vzťahu k ženám.
Rozmýšľam nad tým, či je skutočne nevyhnutné prežiť vlastnú smrť a zostarnúť, aby sa človek odpútal sám od seba a vnímal svet v širších súvislostiach, aby nechal za sebou našepkávanie svojho vzdelaného či pragmatického rozumu a začal konečne vnímať srdcom... Čítam si Kopcsayovej rozhovory s pánom Brankom ako taký napínavý román, v ktorom sa čitateľ emocionálne stotožní so svojím hrdinom, a konfrontuje sa a rastie s ním a na konci nachádza vlastné katarzné poznanie. A je mu aj ľúto, že kniha už končí a nemôže okamžite chytiť do ruky jej druhý diel... Aj preto tak pevne dúfam, že ten ďalší diel osobných rozhovorov ešte len príde...
Zuzana Gindl-Tatárová
