Recenzia
Patrícia Gabrišová
07.12.2021

Čitateľ, vezmi smrť do vlastných rúk!

Ottessa Moshfegh: Smrť v jej rukách

Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021

 

Tematizovanie smrti je v svetovej literatúre také frekventované, až sa miestami javí, že sa už vyčerpali všetky možnosti originálneho spracovania. Román Smrť v jej rukách (Literárna bašta, 2021) prináša svieži, odosobnený pohľad, a to vďaka značnej dávke autorskej hry a čierneho humoru. Autorka, americká spisovateľka Ottessa Moshfeghová, je slovenským čitateľom známa aj pre nedávno vydaný román Môj rok pokoja a odpočinku (Literárna bašta, 2020), kde podáva obraz mladej hrdinky, ktorá si potrebuje od všetkého a všetkých – hlavne seba samej – oddýchnuť.

 Román Smrť v jej rukách sa odohráva v zapadnutom mestečku, kde sa nám postupne pred očami odvíja život osamelej ženy po sedemdesiatke, Vesty Gul. Vesta po smrti manžela Walthera zažíva nové životné situácie, jej novým domovom sa stáva opustený zrub a jediným spoločníkom pes Charlie. Ona sama je nezúčastneným pozorovateľom okolia, s jasnozrivou presnosťou vypĺňa jednotvárne dni plánovaním, akoby neustále potrebovala jasný, definovaný cieľ.

Jedného dňa na prechádzke so psom nájde tajuplný odkaz: Volala sa Magda. Nikto nezistí, kto ju zabil. Táto skutočnosť ju rozruší a z bežnej reality vytrhne natoľko, že si vytvorí osobitý detektívny príbeh, ktorého sa stáva súčasťou. Vesta nie je obyčajná na život rezignujúca starenka – jej na prvý pohľad nemenné dni vyvažuje bohatý vnútorný svet, v ktorom dominuje fascinácia smrťou. Vytváranie si literárnej fikcie – motívu vraždy – je možným východiskom z núdze a zároveň ide o funkčný spôsob prepojenia fikcie s látkovou skutočnosťou.

Dynamizácia deja je oslabená v prospech reflexívnejších častí, v ktorých hrdinka sprostredkúva celé spektrum vnútorných pocitov od potláčaného hnevu, frustrácie a smútku až po pocit životnej rezignácie. Príbeh sa odvíja z pohľadu prvej osoby a miestami pripomína denníkové záznamy či metódu oral history. Vzhľadom na subjektívnosť výpovede si čitateľ nemôže byť istý vierohodnosťou hrdinkinho podania, a tak sa domnievam, že ide o modelovanie falošného rozprávača, ktorý čitateľa zavedie do svojej mysle na základe niekoľkých indícií a dokáže spoľahlivo analyzovať každodenné situácie. Vestino uvažovanie o sebe na sklonku života je introspektívne a súvisí aj s vytváraním vlastnej identity. Retrospektívny náhľad poukazuje na detstvo a nie vždy bezproblémové spolunažívanie v manželstve. Čím väčšmi sa Vesta ponára do Magdinho príbehu, tým nevdojak odhaľuje viac o sebe a azda prvýkrát pocíti vlastnú dôležitosť a zásadne sa vymedzí voči ostatným ľuďom.

K pozitívam autorky patrí schopnosť vybudovať napätú, no nie dusivú atmosféru aj na malej textovej ploche, využívanie sviežeho, civilného jazyka a živé opisy v kombinácii s monologickými prehovormi.

Napriek tomu sa pri čítaní neviem ubrániť pocitu akejsi zbytočnej rozvláčnosti – viaceré scény z každodenného života môžu zanechať dojem banálnosti, čo je zrejme aj autorským zámerom. Text by nestratil na atraktivite, ak by bol hutnejší a kompaktnejší pri opisoch každodenných činností, ktoré čitateľa môžu časom nudiť, naopak, viac sa žiada preniknúť do Magdinho fiktívneho sveta, ktorý nesie v sebe oveľa väčší potenciál.

 Domnievam sa, že aj na základe uvedeného román nie je určený pre každého čitateľa – vynárajú sa otázky, do akej miery sa opisované udalosti vraždy naozaj stali a či nie sú len Vestinou projekciou skutočnosti alebo odrazom jej sklamaného vnútra. Ak čitateľ úplne rezignuje na svoje predstavy o žánri detektívky či thrillerového príbehu a pristúpi na autorkinu sofistikovanú hru, dostaví sa pomerne uspokojivý efekt. Vestin vnútorný prerod – i keď prostredníctvom fiktívnej Magdy – je cestou sebapoznávania, vyrovnania sa so skutočnosťou a následného (seba)prijatia. Táto kniha veľa napovie o osamelosti, strachu z blížiacej sa smrti aj o tom, aké príbehy v sebe nesieme.

Do akej miery je ten Vestin skutočný a uspokojivý, to už nechám na čitateľovom posúdení. Zdanlivo nezúčastnený spôsob, s akým nás Moshfeghová zasväcuje do životov iných, dokáže zaujať, ohromiť a najmä dokázať, že nielen smrť, ale aj život v našich rukách je zaujímavým konceptom zasluhujúcim si pozornosť.