Človečina v Mačacej krajine

Príhody kocúra Paniberka a „iných obyvateľov Mačacej krajiny“ Stanislava Rakúsa vyšli síce ešte pred revolúciou, no, ako mnoho satiricky ladených zrkadielok spoločnosti sú stále aktuálne. Bodaj by nie, keď majú zvierací hrdinovia „statočne“ neoblomné ľudské vlastnosti. Pretvárka, zlomyseľnosť, chválenkárstvo, márnivosť či škodoradosť – len pár za všetky, čo poľahky pretrvajú aj nejakú tú spoločensko-politickú zmenu.

Tretie vydanie príbehov o Mačacej krajine, obvykle označovaných ako dielko pre deti, k detskému dizajnu nepochybne inklinuje. Ilustráciám nápad a vtip nechýbajú, no predsa len sú pre viacrozmerný text, nesúci podnety určené aj (či práve) dospelým, až jednoznačne detinské. Dokonca i pre čitateľov nižšej vekovej kategórie. Kresba sa sústreďuje na detail a pre úplné obsiahnutie je často potrebné sa jej riadne prizrieť. Menší počet čitateľnejších obrázkov v lepšom rozlíšení, dopĺňajúcich slová vkusne a nenútene, namiesto preexponovaného množstva kresbičiek na takmer každej stránke, by teda knihe pristal viac. Dej je síce úsmevný, ale od vizuálne stvárnenej naivne roztomilej komickosti má ďaleko. Kým druhé vydanie sa ilustráciám vyhlo úplne, prvému, celofarebnému sa dajú priznať i výtvarné kvality. Čo sa týka toho najnovšieho, láskavým, rozvážnym ostrovtipom písané príbehy by si zaslúžili priliehavejšiu prezentáciu.

Priradenie tejto knihy deťom má vari pôvod v tom, že v nej namiesto ľudských osôb figurujú osoby (a osobnosti) mačkovité. Rozprávanie prostredníctvom zvieracích hrdinov ale nemusí primárne predurčovať detský žáner, nezabúdajme na bájky, ktorých motívmi boli predsa chyby dospelých a poučenie určené hlavne im.

Viac než o rozprávky ide o fejtóniky všedného života, v ktorých paródii sa zhliadnu mnohí – avšak len za predpokladu dávky sebairónie a v našich končinách náročnej vlastnosti, zasmiať sa na sebe samom. Tieto „rozprávky“ čerpajú z reality – ako napríklad Malomestské – a podobné je aj ich posolstvo. Nie poúčať, ale pousmiať sa, popod fúzy. Mačacie. Azda s detskosťou zameniteľná jednoduchosť sa prejavuje v priamočiarej situačnosti a nerafinovaných riešeniach, ktoré sú ale v súlade s nenásilnou, insitnou poetikou diela.

Ideovým zámerom je viac poukázať na chyby nepríkladných obyvateľov Mačacej krajiny než poplašeného a horlivého Paniberka, ktorého najpodstatnejším nedostatkom je to, že najprv koná, potom myslí. Badať to tiež na forme knihy – je síce rozdelená na dve časti, no i v pasáži o Paniberkovom nevydarenom pomáhaní sa napokon pozornosť upriami na ďalších aktérov. Autor často smoliarskeho kocúra opustí a venuje sa pokriveným postavičkám, snažiacim sa pokrytecky využiť Paniberkove nezdary na čokoľvek, čo by ulahodilo niektorej z neúctyhodných stránok ich mačacích osobností. Dej príbehov sa zatúla tam, kam sa priplietla nejaká necnostná mačacia povaha, ktorej zákernosť či inú na smiech zveličenú malosť treba preskúmať a pobaviť sa na nej.

Sympatické je, že autor nerozosmieva čitateľa stereotypnými obrázkami určitej spoločenskej vrstvy. Nezdráha sa veľkodušne a bezhranične sústrediť na zlá, zielka, zlíčka a skazenosti ako také, bez ohľadu na to, čo za nóbl či pouličná mačka je ich strojcom. Lakomstvo, povaľačstvo, pýcha – Mačacia krajina je defilé mnohých nepríjemne bežných vlastností a odhaľuje v mačacom rúchu človečinu.

Nie všetci predstavitelia Mačacej krajiny sú grotesknými figúrkami a karikatúrou ľudskej predlohy. Ako v skutočnom svete, aj v tomto Kocúrkove sa nájdu nezištné a milé povahy, ktoré robia česť svojmu remeslu a ochotne pomáhajú tam, kde majú za svoju dobrotu akurát nezaslúžené trampoty. Škoda, že sa o nich dozvedáme tak málo, možno sa niekedy dočkáme pokračovania ich osudov. A Paniberkova snaha konať dobro v krajine, čo sa javí nedobrou, plnou frflošov, nepoctivej a povrchnej nátury, je o to dôležitejšia.

Edita Treščáková