Človek by mal žiť v záhrade - Emil Višňovský

Emil Višňovský: Človek by mal žiť v záhrade, Bratislava, Kalligram 2010

  Nie náhodou si v dnešnej hodnotovo zneistenej dobe hľadá filozofická esej ako žáner „na pomedzí“ výraznejšie miesto v  kultúrnej tvorbe, predovšetkým ako typ intelektuálno-umeleckej reflexie duchovnej klímy, ale aj problémov života indivíduí alebo spoločenských celkov. Práve vďaka „dvojdomovosti“, ktorá by mala predstavovať symbiózu myšlienkového bohatstva a literárnej vycibrenosti, má esejistický text predpoklad oslovovať odborné aj širšie čitateľské kruhy. Akoby však aj sami filozofi pociťovali potrebu rozšíriť rámec svojho výrazového registra a prihovárať sa súčasníkom „uvoľnenejšie“, v jazyku, ktorý má aspoň tak blízko k poézii ako k vede: táto tendencia vystihuje aj našu súčasnú filozofiu, či už máme na mysli staršie, stredné alebo mladšie generácie.

  Potvrdzuje to aj Emil Višňovský, popredný predstaviteľ strednej generácie, autor množstva odborných prác publikovaných doma aj v zahraničí (najmä o filozofii pragmatizmu a neopragmatizmu, o ľudskom konaní a poznaní, o rôznych druhoch ľudskej skúsenosti), ktorý sa prezentuje v posledných rokoch aj ako esejista. Najmä v esejach rozvíja tému súčasnej filozofie (celej kultúry), jej miesta v spoločnosti, vzťahu filozofie a každodenného života, resp. možností, akými môže táto disciplína, charakterizovaná aj ako láska k múdrosti, ovplyvňovať a obohacovať ľudské prežívanie.

  Táto téma dominuje aj v knižke Človek by mal žiť v záhrade. S odbornou fundovanosťou, a zároveň so zmyslom pre literárny štýl reflektuje okrem uvedených aj ďalšie socio-kultúrne fenomény. Veľkú pozornosť venuje problematike vzťahu prírody a kultúry (zdôrazňujúc nevyhnutnosť transformovať kultúru na biofilnú a v týchto intenciách transformovať aj filozofiu), problematike ľudskej prirodzenosti, individuálnej a kolektívnej identity, času ako jedinečnej hodnoty... Vyzdvihuje význam komunikácie (konverzácie), komunity, najmä domova ako priestoru, kde sa utvárajú najpevnejšie a najintímnejšie medziľudské vzťahy, zamýšľa sa nad fenoménom cesty a cestovania (hlavne ako filozofických symbolov), ale aj športu „ako možného spôsobu života“, nastoľuje dilemu intelektuálov v súčasnom svete. Sympatické je, že jeho úvahy prekračujú dichotomické schémy tak v prípade vzťahu prírody/kultúry, ako aj v prípadoch vzťahu tela/mysle, komunity/indivídua či kontemplatívneho a praktického činorodého spôsobu života.

  Filozofia nie je v týchto esejach len metódou pri nazeraní jednotlivých fenoménov, ale sama sa stáva objektom (seba)reflexie. Profesionálne uvažovanie o filozofii a jej hodnote v takom rozsahu a v takej šírke spektra pohľadov, s akým sa tu stretávame, je v slovenskej filozofickej spisbe skôr zriedkavosťou ako pravidlom. Autor chápe filozofiu v úzkej spätosti s reálnymi problémami, z teoretického, metodologického, praktického, ale aj – a to je u nás isté nóvum – z terapeutického hľadiska. Príznačné je, že hoci východiskom uvažovania je pre autora neraz dejinno-filozofický materiál (osvietenská filozofia, najmä jej vrcholoví francúzski predstavitelia, z neskorších filozofov Dewey, James, Marx, Wittgenstein, Rorty, Foucault a ďalší), eseje sprostredkúvajú filozoficky podložený pohľad na aktuálne problémy. Cenné je aj to, že autor svoje úvahy ukotvuje v domácom prostredí, hovorí o probléme slovenskej filozofie (kultúry), národnej identity a podobne.

  Ako napovedá názov knižky, filozof sa esejami vracia k „záhradnej metafore“, ktorá sa opakovane vynárala v dejinách filozofie (literatúry, výtvarného umenia...) od Epikura cez Voltaira, Anatola Franca, Eugena Finka až po súčasníka – brnianskeho filozofa Josefa Šmajsa...), aby podčiarkol vlastné chápanie civilizačného vývoja v zmysle kultivácie prírodného sveta, jeho premeny na záhradu ako „kultivovanú krajinu“, v ktorej sa potvrdzuje úcta k prírode a takisto ku každej ľudskej bytosti, a aj chápanie filozofie ako jedného z nástrojov tejto žiaducej premeny.

Etela Farkašová