Čo nevidno, nemusí byť pekné

O novej prozaickej knihe Kataríny Kucbelovej s názvom Čepiec, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart, píše Radoslav Passia.

Šesť rokov po vydaní ostatnej básnickej zbierky Vie, čo urobí (2013) prišla Katarína Kucbelová s novou knihou, prózou Čepiec. Individuálne poetiky sa neraz uberajú po ťažko predvídateľných dráhach, no kritik má napriek tomu občas nutkanie pri pohľade späť so suverénnou istotou vyhlásiť, že boli predvídateľné. V Kucbelovej prípade sa však dá presvedčivo a hlavne preukazne povedať, že prechod k próze nie je prekvapením. Týmto smerom vykročila už v spomenutej básnickej zbierke a v novej knihe pokračuje v rozvíjaní a prehlbovaní vlastného jazyka založeného na špecifickom výrazovom minimalizme, ruptúrnosti a eliptickosti. Netreba si tieto pojmy zamieňať s abstraktnosťou, je to kniha v mnohom až názorná. Významová otvorenosť niektorých pasáží či epizód pri čítaní neprevažuje, vyrovnáva sa vzájomným previazaním jednotlivých línií a vrstiev diela. Próza má neveľký rozsah, no evokuje pocit akejsi kaleidoskopickej komplexnosti.

Spoločným priestorom, kde sa reportážna novela Čepiec stretáva s básnickou zbierkou Vie, čo urobí, je istý jazykovo-štylistický redukcionizmus, ktorý však nesmeruje k dekonštrukcii alebo ku gnóme, ale skôr k vecnosti a civilnosti. Aj tematické akcenty týchto kníh sú veľmi podobné: Kucbelová reaguje na konfliktné otázky slovenskej spoločnosti v širšom civilizačnom rámci a tieto problémy zároveň úzko, priam úzkostne súvisia s jej individuálnymi, bytostnými problémami, ktoré neskrývane vystupujú z autobiografických rámcov textu.

Kniha sa člení na krátke, číselne označené kapitoly. Dej sa v uzavreto komponovaných klipovitých obrazoch rozvíja diachronicky s občasnými exkurzmi do minulosti postáv. Do tohto dynamického členenia prinášajú ešte iný typ rytmizácie medzititulky vysádzané tučným fontom, ktoré v najvydarenejších prípadoch pôsobia ako básnické aforizmy pointujúce príbeh.

Ocitáme sa v nízkotatranskej obci Šumiac, pod Kráľovou hoľou. O folklór, jeho postavenie a funkcie v dnešnom svete sa autobiografická rozprávačka zaujíma celkom „rukolapne“ (je z Bratislavy, no učí sa vyrábať súčasť miestneho kroja – čepiec). Čoskoro však pochopíme, že dokumentárna sonda do života (folklóru) na Horehroní sa viacerými niťami prepletá s rovnako dôležitou osobnou líniou knihy. Šitie čepca je totiž zároveň terapeutickou činnosťou „rozšívania“, párania autorkinej minulosti, rodinných anamnéz a z nich vyplývajúcich pochybností a tráum. Pravda, Kucbelová používa na pomenovanie tohto procesu iné sloveso, ktoré ešte viac odkazuje na jeho nevypočítateľnosť a živelnosť– pri šití a návštevách svojej šumiackej učiteľky Iľky sa jej veci z minulosti „vyplavujú“. Vnútorná strana čepca vôbec nemusí byť taká pekná a uhladená ako vonkajšia a učnica si uvedomuje, že táto inštrukcia súvisí aj s ňou samou. Po dokončení čepca by mali byť „zahojené“ (s. 30) aj duševné poranenia, strachy a traumy, ktoré si rozprávačka s koreňmi v inej časti Horehronia priniesla do Iľkinho domu na južných svahoch Nízkych Tatier.

Vráťme sa k prepleteným nitiam a tkaniu ako základným metaforám diania v tejto próze. Hoci má Čepiec len jednu rozprávačku, text pociťujeme ako polyfónny – stojí za tým aj využitie viacerých jazykových štýlov. Autorka doslova etnograficky „zberá“ zanikajúcu lexiku spojenú s textilom a jeho rôznorodým spracovaním, s materiálmi, nástrojmi a špecifickými činnosťami slovenskej ženy v tradičnom spoločenstve. Predmetom esejistických úvah a kritického prehodnocovania sa jej stáva tradičnosť a potenciálna inovatívnosť slovenského folklóru. Na príklade šumiackeho čepca ukazuje „netradičnú tradičnosť“ ľudového umenia, teda jeho premenlivosť v čase. Popri šití čepca sa pred nami odhaľujú životné osudy remeselníckej tútorky Iľky, ktoré sú nielen malými dejinami na pozadí tých veľkých, konkrétnym príbehom z konzervatívneho vidieckeho prostredia atakovaného násilnou socialistickou modernizáciou. Vo vyrozprávaní archaického a predsa súčasného príbehu ženy z chudobného dvora, vydatej z povinnosti, ženy bez vyššieho vzdelania a predsa vnímavej, prirodzene múdrej, cítiť aj silný rodový akcent. Ani tým sa však Čepiec nevyčerpáva, popri hlavnej dejovej línii ponúka aj geograficko-historickú črtu Horehronia s jeho etnickými a náboženskými špecifikami.

Hlavnú úlohu tu však nehrajú šumiacki poslovenčení gréckokatolícki Rusíni v krojoch lahodiacich televíznym štábom, ale majoritno-menšinové, slovensko-rómske spolužitie. Otvára sa pred nami s efektom viacerých očí: Rozprávačka prichádza na Horehronie zvonku a vidí najmä krízové momenty, neuralgické body vzájomného spolužitia často pochádzajúce z neúcty majority a elementárnej nerovnosti Rómov. Iľka s Rómami v obci žije celý život a jej pohľad je, prirodzene, iný. Autorka s ním polemizuje, no necháva ho zaznieť. Na druhej strane, hoci sú Rómovia témou aj objektom empatického pozorovania, ich hlas počuť skôr nepriamo. Súvisí to s charakterom rozprávačky a jej „intervencie“ na Šumiaci. Pod vyšívaním čepca, sprievodnými rozhovormi s Iľkou a pozorovaniami v intraviláne obce aj v okolitej prírode neustále tečie ponorná rieka osobnej introspekcie. Opakované „pracovné“ návštevy Šumiaca rozprávačku vytrhávajú z uzavretej každodennosti, ktorá ju blokuje na nevyhnutnej ceste do minulosti, umožňujú jej otvoriť svoje detstvo a aj na základe rozličných vzťahových a priestorových paralel z prítomnosti rekonštruovať svoje nekomunikáciou a konfliktami poznačené rodinné vzťahy. Autorka upozorňuje, aká dôležitá na tejto ceste je medzigeneračná skúsenosť.

Kucbelovej hlboko spustená, faktograficky dotovaná, no zároveň básnicky rytmizovaná reportážna sonda do života slovenského regiónu má svojich tematických aj žánrových príbuzných. Podobne ako na Kráľovu hoľu sa aj tu sa dá ísť po viacerých chodníčkoch: Ak sledujeme básnickú líniu, pripomeňme staršiu knihu reportáží Petra Repku Vstaň a choď (pôvodne 1970), ktorá sa aktualizovala druhým vydaním (1998), začína tiež v jednej z nízkotatranských dolín a terapeuticky – zostupom básnika do jaskyne a pobytom v tme. Ak by sme išli po stope literatúry faktu a publicistickej reportáže, nemožno obísť Eugena Gindla, ktorý je autorom reportáží zo Slovenska aj iných končín sveta, ktoré vyšli knižne v roku 2014 pod názvom Čelom vzad, ozvena! Kritika sociálno-politickej reality súčasného Slovenska zas autorku spája s Andrejom Bánom a jeho Slonom na Zemplíne (2018). Už ako voľnejšia individuálna čitateľská fantazma sa tu objavuje Andrzej Stasiuk a jeho cestopisné obrazy súčasného Slovenska s náčrtmi rómskych osád, ktoré sú drsnou verziou tradičného vidieka v epoche plastového fejku, ako ho podáva Katarína Kucbelová.

Čepiec je dielo interpretačne otvorené s početnými miestami „nedourčenosti“. To však neznamená, že by celý príbeh nemal konkrétnu zacielenosť, identifikovateľnú nielen na povrchovej, ale aj vnútornej úrovni, kde sa využíva teleologický obrat od súčasného stavu k hľadaniu a odkrývaniu jeho príčin v osobnej minulosti. Ide o kľúčové sémantické gesto knihy. Výroba čepca je vlastne formou znehybnenia v akýchsi základných úkonoch, v ich opakovaní vzniká moment sústredenia a priblíženia sa k sebe – vtedy najviac sme. O tradičný folklór tu ide až na poslednom mieste, aj keď sa rozprávačke čepiec nakoniec vyrobiť podarilo.