Vyhľadávanie
Jozef Leikert: Mňačko a Izrael
Bratislava: Luna, 2020
Bolo to uprostred leta roku 1967, keď celým socialistickým Československom otriasol obrovský škandál: prominentný slovenský komunistický spisovateľ Ladislav Mňačko emigroval do zahraničia! A keby len do nejakého prehnitého kapitalistického západného zahraničia, on emigroval priamo do Izraela, do krajiny, ktorej väčšinu obyvateľov tvorili Židia!
Napriek oficiálnemu Mňačkovmu vyhláseniu, ktoré poskytol zahraničným novinám a napriek vyhláseniu vedenia československých komunistov, ktoré vyšlo v našich novinách, bežní občania si Mňačkov čin vysvetľovali po svojom. Emigrácia bola vtedy trestným činom, nikto nemohol bez povolenia opustiť socialistickú republiku. Ak to urobil, skonfiškovali mu majetok a po prípadnom návrate ho čakalo väzenie. Prečo teda Mňačko opustil (podľa vtedajšej terminológie „zradil“) svoju vlasť, keď mu v nej, podľa bežných občanov, nič nechýbalo? Mal 48 rokov a bol na vrchole svojej kariéry. Bol jedným z najúspešnejších československých spisovateľov, jeho knihy vychádzali v stotisícových nákladoch, vážili si ho čitatelia a rešpektovali ho (často so škrípaním zubov) aj komunistickí funkcionári. Jeho príjmy boli vysoko nadpriemerné, zastával plno dôležitých funkcií, mohol si cestovať, kam sa mu zachcelo. A on emigroval do Izraela!
Päťdesiatri rokov po šokujúcej Mňačkovej emigrácii sa k tejto udalosti vracia básnik, spisovateľ literatúry faktu a historik Jozef Leikert. Kniha Mňačko a Izrael (s podtitulom Politické a osobné peripetie známeho novinára a spisovateľa v rokoch 1967 a 1968) vynikajúco dopĺňa jeho predchádzajúcu životopisnú knihu Taký bol Ladislav Mňačko z roku 2008. Nové, doteraz nezverejné životopisné informácie o Mňačkovi autorovi umožnili, aby svoj záber zúžil a sústredil sa na roky a udalosti, ktoré boli v živote spisovateľa prelomové: jeho emigráciu do Izraela a, ako naznačuje podtitul, aj na jeho osobný život, v ktorom tiež prebiehal prelom. Z archívnych záznamov a výpovedí pamätníkov zostavil strhujúci obraz doby, v ktorom vystupujú dôležité i bezvýznamné postavy vtedajšej kultúrnej i politickej garnitúry. Privrávajú sa k nám zo zápisníc ŠtB, rôznych zasadnutí Komunistickej strany Československa i Slovenska, spisovateľských či iných organizácií, ale aj ústami pamätníkov. Tento obraz je dôkladnou ukážkou toho, ako fungovala a ako bola organizovaná totalitná spoločnosť tzv. socialistického typu: so všetkým špicľovaním, schôdzovaním, prikazovaním, trestaním a rozhodovaním o všetkom, čím občania tejto spoločnosti žili, teda aj o tom, či niekto môže niekam vycestovať alebo vydať knihu. Čitateľ tak má výnimočnú príležitosť pochopiť, prečo sa Mňačko voči tomuto systému napokon vzbúril, najprv ako novinár a spisovateľ a napokon aj ako obyčajný človek.
Mňačkovo vyhlásenie, že opúšťa Československo kvôli politike našej vlády voči Izraelu, bežným občanom nestačilo a začali za jeho emigráciou hľadať niečo iné. Leikert zaznamenáva niektoré fámy, mnohé z nich prikrmované ŠtB, ktoré ilustrujú úroveň vtedajšej ľudovej predstavivosti: napríklad, že Mňačko bol Žid, preto si na emigráciu vybral Izrael a nie inú západnú krajinu. Alebo že Mňačkova manželka, ktorá bola Židovka, zdedila v Izraeli obrovské peniaze a Mňačko mal ísť pre ne. Ďalšie fámy sa zaoberali jeho majetkom: na honorároch za knihy, ktoré mu vychádzali v zahraničí, vraj zarábal milióny a tie mohol získať len tak, že emigruje. Alebo že Izrael mu sľúbil milióny za to, že očierni našu republiku. Leikert ich všetky starostlivo vyvracia a zdôrazňuje najmä politický motív Mňačkovho rozhodnutia. Mňačko bol v roku 1948 ako mladý komunistický novinár v Izraeli a videl, ako tento štát vznikol a ubránil si svoje právo na existenciu. Druhýkrát tam bol v roku 1961 počas procesu s Adolfom Eichmannom. Táto krajina mala jeho sympatie a mal tam aj plno priateľov. Keď v júni roku 1967 vypukla tzv. šesťdňová vojna medzi Izraelom a Egyptom, československí komunisti po vzore Sovietskeho zväzu vyhlásili podporu Egyptu a prerušili s Izraelom diplomatický styk. Emotívneho Mňačka to rozhnevalo a navyše mal už plné zuby večných súbojov s komunistickými funkcionármi, na čele s prezidentom Novotným, ktorí mu, okrem iného, zakázali vydať knihu Ako chutí moc. Jeho rozhodnutie bolo spontánne a ako Leikert píše vo svojej knihe, takmer nikto z jeho priateľov či rodiny netušil, čo pripravuje.
Netušila to ani Mňačkova milenka Eva Bottová, dcéra básnika Ivana Kraska. Otázkou je, čo tušila alebo presnejšie, čo si myslela jeho manželka Hedviga, ktorá emigrovala s ním. Nuž a práve osobná rovina Mňačkovho príbehu dáva Leikertovej knihe ďalší rozmer, omnoho ľudskejší a možno aj dramatickejší, ako všetky spisovateľove vyhlásenia a postoje. Uvedomujeme si, že Mňačko, okrem toho, že zvádzal politické súboje a naťahovačky s komunistickou vrchnosťou, bojoval aj so sebou samým a jeho manželstvo prechádzalo hlbokou krízou, s ktorou si zrejme nevedel poradiť. Kým v predchádzajúcej Leikertovej knihe Taký bol Ladislav Mňačko je jeho manželka Hedviga obklopená tajomstvom a dozvedáme sa o nej len zo spomienok pamätníkov, teraz o nej vieme podstatne viac. Prístup do jej osobného archívu autorovi umožnil odhaliť jej pôvod, môžeme sa začítať do listov, ktoré jej Mňačko písal alebo si pozrieť jej fotografie.
Keď sa Ladislav Mňačko v máji roku 1968 s veľkým ohlasom opäť vrátil do Československa, Hedviga zostala v Izraeli a on začal oficiálne žiť s Evou Bottovou. Ak bolo výsledkom jeho emigrácie do Izraela vyriešenie manželskej krízy, ona bola jediná, kto na tom niečo získala. Ale to je len moja drobná teória, vám odporúčam, aby ste sa do knihy Mňačko a Izrael začítali sami a vytvorili si svoj vlastný názor.
