Vyhľadávanie
Preklad Ján Jambor
Kalligram 2012
Leitmotívom piateho kriminálneho románu Hansjörga Schneidera Čo stvára Hunkeler je vyšetrovanie vraždy šoféra Hardyho. Zatiaľ čo bazilejská kriminálka si Hardyho úmrtie vysvetľuje jeho stykmi s albánskou mafiou, protagonista románu – suspendovaný, ale sympatický komisár Hunkeler – vidí spojitosť úmrtia šoféra s vraždou prostitútky Barbary Amslerovej. K takýmto domnienkam ho vedie predovšetkým špecifický, totožný spôsob zabitia a zmrzačenia – uškrtením a nastrihnutím ušného lalôčika.
Motiváciu spočiatku bizarnej stopy odhaľuje Hunkeler po tom, čo v etymologickom slovníku nachádza pri hesle ucho zmienku o označovaní kočovníkov zárezom. Rasistický motív sa napokon stáva kľúčovým aj pre objasnenie oboch vrážd. Román však nečerpá z vysokej problémovosti len preto, aby „za každú cenu“ zaujal čitateľa. Problém rasizmu „stigmatizuje“ švajčiarsku spoločnosť dodnes, na čo svojím textom upozorňuje aj Schneider, odkazujúci na reálnu organizáciu Detí hradskej, ktorá sa v r. 1926 až 1973 usilovala o nedobrovoľnú integráciu detí kočovníkov do náhradných rodín či iných sociálnych zariadení a ústavov, aby tak zabránila kočovnému spôsobu života. Problémovosť autor vyvažuje nenásilnou komikou.
Komický efekt vyvoláva napríklad disproporcia medzi úsilím bývalých Hunkelerových kolegov a náhodami, ktoré komisára, pátrajúceho „na vlastnú päsť“, dovedú ku kľúčovým zisteniam. Vyšetrovatelia stojaci za Hunkelerovým suspendovaním sú tak neraz „odkázaní“ na informácie od samotného komisára. Zdrojom komiky je okrem spomínanej prekvapivej kontradikcie i mechanizmus opakovania založený na Hunkelerovom „šťastí“, náhodnom dopracovaní sa k dôkazom, vedúci až k rovnako nepredvídateľnému objasneniu prípadu. Dôležitý faktor, ktorý pozitívne ovplyvňuje priebeh vyšetrovania, predstavuje charakter protagonistu. Hunkeler sa odlišuje nielen od ostatných postáv v texte, ale vymyká sa i modelovému kreovaniu postavy detektíva. Na rozdiel od ostatných vyšetrovateľov sa jeho prirodzeným prostredím stáva „pochybná štvrť“. Hunkelerovo vyšetrovanie neraz prekračuje rámec oficiálnej komunikácie a prechádza do osobných rozhovorov. „Štamgasti“ komisárovi prejavujú istú mieru dôvery a on sa voči niektorým správa empaticky, čo možno chápať ako znak komickej absurdity. Svojím úsilím pochopiť správanie ľudí z podsvetia, dokonca ich obraňovať a pre určité vlastnosti i oceňovať, si protagonista získava sympatie čitateľov. Kreovaním Hunkelera ako detektíva stojaceho na strane zákona i obvinených sa autor románu vyhýba nielen stereotypizácii priestoru príznačného pre daný žáner, ale nepridŕža sa ani schematického rozdelenia postáv na vyšetrovaných a vyšetrujúcich.
Suspendovanie degraduje postavu Hunkelera ako typ (neomylného, uznávaného detektíva), čo však možno vnímať ako inovatívny prvok, v porovnaní s „nepružnou“ profiláciou postavy v žánri kriminálneho románu. Zdanlivý neúspech komisára „poľudšťuje“ a zbližuje s ľuďmi z nočných podnikov, ktorí sa neraz cítia podobne ako on, „stratení“ a osamelí.
V tejto súvislosti pôsobia oživujúco a vo vzťahu k žánru i nekonvenčne fragmenty z Hunkelerovho osobného života, funkčne narúšajúce primárnu dejovú líniu. Zobrazenie jeho osamelosti, spočívajúcej v trojmesačnom odlúčení od partnerky Hedvigy, „prehlbuje“ text podobne ako vykreslenie každodenných potrieb postavy či jej fyzickej indispozície. Nízky motív, akým je problém s prostatou, zapríčiňuje vznik viacerých komických situácií v texte a opäť prispieva k „poľudšteniu“ postavy.
Schneiderov kriminálny román tak má svoj cieľ, staigerovsky povedané, v každom bode pohybu a nezameriava sa výlučne na prekvapivé rozuzlenie, ktoré je vyvrcholením stupňujúcej sa tenzie. Autor dokazuje, že kriminálny román sa nemusí pridŕžať konštruktu na úkor kvality ani stavať dramatizmus výlučne na prekvapivých zvratoch a disproporciou zaťažených motívoch. Postava Hunkelera je príkladom toho, že aj v populárnej literatúre sa dá s jedným stvárajúcim vyšetrovateľom urobiť „veľa muziky“.
