Vyhľadávanie
Už len ten názov cez osem riadkov! K tomu maskáčový vzor na prebale. To čo toto je? Pekne po poriadku: kniha evokuje chuť ju rozbaľovať (čo, prosím, urobte – pod papierovým obalom je na tvrdej väzbe názov knihy v preklade pripomínajúcom kombináciu nemčiny, holandčiny a angličtiny), otáčať (čo má praktické dôvody, lebo obe záložky obálky sú napísané vertikálne – potlesk pre Pečonku!) a najrôznejším spôsobom sa s ňou hrať (k tomu napomôžu QR kódy). Presne taká totiž kniha Petra Pečonku Svätý mäsiar zo Šamorína s podtitulom A iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny na prvý pohľad je – hravá, lákavá, farebná. No, kniha. vlastne skôr „multimediálny artefakt v postdigitálnej dobe“, ako je charakterizovaná vo svojej tiráži.
Na druhý, skúmavejší pohľad zistíte, že pod celým tým farebným multimediálnym konceptom (z dielní Moniky Saral a Pala Bálika) je dobrý text. To je jasné od prvej vety: „Najprv sa chcem ospravedlniť, že sme vás takto vyzliekli dohola a prevážali so zaviazanými očami“ (s. 7). In medias res vstupujeme do hutného, akčného príbehu, až remeselne dobre napísaného. Pečonka nepatetizuje. Neukrýva sa za ľúbivé scény ani silené emócie, príbehy stavia na jasnom pôdoryse a niekedy až zdanlivo čierno-bielom zobrazení postáv („Od vydedenca je len krok k partizánovi“, s. 15), ktoré sa však postupne rozplýva, znejasňuje, príbehy sa prestupujú, až vo výsledku predstavujú kaleidoskop, cez ktorý vidíte svet v nových, dovtedy nepoznaných farbách a tvaroch. Vďaka autorovmu citlivému zmyslu pre detail síce špagety s omáčkou z diaľky pripomínajú mŕtvolu, no vzápätí sa začína pozoruhodná hra s vedomím prítomnosti čitateľa a jeho prípadného uhla pohľadu: „Ale prečo by sme na taniere mali hľadieť práve zo vzdialenosti, ktorá v precitlivených osobách navodzuje morbídne predstavy?“ (s. 23). Presne tak. V tejto knihe má totiž každý obraz, každá situácia, ba dokonca každá postava viacero potenciálnych foriem existencie, respektíve uhlov, z ktorých ich čitateľ môže sledovať.
Táto „viacjedinosť“ sa prejavuje napríklad aj v kompozícii. Už názov prezrádza, že pôjde o príbehy, teda viacero drobných dejových liniek. Tu však pred nami v plnej kráse defiluje napríklad aj 13 kapitol s rovnakým názvom: Vojta zo Spytihněva, vždy len s iným poradovým číslom, 1 – 13. Kapitoly sú zaujímavé aj z hľadiska svojej vnútornej výstavby; tá s podnadpisom prvé interview s Čiernym vlkom (s. 7) predstavuje formu jednosmerného dialógu, respektíve rozhovoru, kde hovoriaci apostrofuje svojich partnerov, tí však priamo neodpovedajú, hovoriaci si odpovedá sám a niekedy zopakuje otázku, ktorá tak má jedinú šancu zaznieť: „Učil som sa celkom dobre, bez problémov. Najradšej? Určite dejepis“ (s. 12). Forma rozhovoru či rozprávania je celkovo u Pečonku častá, čo evokuje spomienky vojnových veteránov, prípadne bežnú scénku z mnohých domácností, keď starý otec rozpráva vojnové príbehy svojim vnúčatám.
Postupne sa čitateľ stretáva so Snajperkou, rozprávajúcou svoj dojímavý príbeh lásky, so Sapérom, ktorý výpoveď obohatí o exotické diaľky Afriky, alebo s bývalým mäsiarom Ferim, opisujúcim, ako bol počas vojny prinútený spolupracovať so slovenskou domobranou v likvidácii maďarských zajatkýň („že vraj oni nedokážu zabiť ženy, ale popraviť ich treba. A ja som mäsiar, takže to zvládnem. Súhlasil som“, s. 153). Všetci rozprávajú o tom, čo zažili. Účel tu teda síce svätí prostriedky, ale napriek tomu nie je možné prehliadnuť dôležitý fakt: toľko deja bez akéhokoľvek priameho deja! Sprostredkovanosť diania je tu funkčná, no aj tak miestami ruší. Paradoxné potom je, že autor v knihe rieši tiež závažné otázky rómskej odbojovej skupiny, kolektívnej viny či vôbec otázku života a smrti, no to všetko už živo a bez zbytočnej prevahy opisnosti. Rovnako vložené úryvky z iných kníh sa stali inherentnou súčasťou textu, spolu s nimi aj scény kanibalizmu medzi zúfalými vojakmi, opisy štvrtenia mŕtvol či záverečné zvlčenie českého dobrovoľníka Vojtu.
Naopak, kvázi-gnómické konštatovania vyznievajú oproti zvyšku textu školácky: „Strach je príjemný len vtedy, keď pozeráš horor pre tínedžerov“ (s. 32). Silene pôsobí aj náhle prinavrátenie témy z úvodu knihy („Rómovia sú jediní skutoční víťazi v tejto vojne“, s. 232), ktorá sa v celom jej priebehu nijako zvlášť neakcentuje. Nedostatky Pečonkovho písania však v konečnom dôsledku prekryje už spomenutá kaleidoskopickosť vzniknutého textu, v ktorom sa popri bizarnosti eventuálnej beatifikácie mäsiara môžu hneď vzápätí objaviť drony lietajúce nad vojakmi, rozhodujúcimi sa, ktorého spomedzi seba zjedla. Odkaz je jasný. Vojna je chaos. Text o vojne tiež. Knihu Svätý mäsiar zo Šamorína najlepšie charakterizoval sám autor v jej texte: „Toto je vojna. Krv, bolesť, smrť. Žiadna inšpirácia“ (s. 12).
Jaroslava Šaková
