Recenzia
27.09.2011

Čo videl pes - Malcom Gladwell

Bratislava, Ikar 2011
Preklad Anna Sedlačková

Keď som v ktoromsi kníhkupectve prvýkrát vzal do rúk knihu pre mňa dovtedy neznámeho, popredného amerického novinára Malcolma Gladwella Čo videl pes, bol to takmer podvedomý pohyb – a bolo to v tom názve, čímsi vyzýval, provokoval. Napadla mi otázka: Ako ma vidí môj pes? Akoby tu malo ísť o to, žeby som mal byť schopný aspoň tak trocha preniesť sa do jeho kože, pozmeniť svoj postoj, uvedomiť si, že nemusí byť ten najsprávnejší. Po krátkom prelistovaní som knihu odložil a šiel ďalej. Ona sa však ku mne vrátila, dostal som ponuku recenzovať ju, zaváhal som, a prijal. Prečo nie?

Knihu tvorí súbor reportáží, príbehov pôvodne uverejnených na stránkach New Yorkeru; žurnalistický „pôvod“ dodáva rozprávaniu určité špecifické zafarbenie vyznačujúce sa najmä živou spontánnosťou, ľahkosťou, plynulosťou a jasnosťou. Spoznávajúc rozmanité príbehy konkrétnych ľudí som postupne získaval predstavu niečoho ďalšieho, čo všetky príbehy vzájomne prepájalo – bola to neustále jemne prítomná, z pozadia nevystupujúca postava autora, rozprávača. Začínal som si ho predstavovať podobného psovi – mal som dojem, že v tom množstve rôznorodých situácií vidím poľovníckeho psa (snáď práve onoho bígla z obalu knihy?) bedlivo sledujúceho stopu, schopného preniknúť čo najbližšie k veci, po ktorej pátra.

To, po čom pátra, sú príbehy skutočných ľudí, ich osudy, fenomény a problémy spoločnosti – niekedy vzájomne nerozdeliteľne prepletené. Nemá však v úmysle svoju „korisť“ chytiť a zneškodniť, zvíťaziť nad ňou (podobnosť so psom tu končí), skôr cez toto priblíženie cítiť veľkú snahu čo najviac pochopiť „druhú stranu“ – hrdinov svojich príbehov, môcť sa aspoň sčasti dívať na veci ich očami. Keď napríklad hovorí o havárii lietadla, v ktorom zahynul v roku 1999 John F. Kennedy ml., absolvuje podobný let so skúseným pilotom, aby sa pokúsili zopakovať situáciu počas havárie. Podstupuje toto nebezpečenstvo, lebo cíti, že pohľady z „druhej strany“ majú zvláštnu schopnosť – sme akoby odrazu na obidvoch stranách a práve z „druhej strany“ vidíme, ako naše chápanie vecí niekedy prehliada to, čo ich robí tým, čím sú. Pri čítaní tejto knihy som si to znova raz uvedomil a napadá mi, že by som si rád vyskúšal aspoň jeden deň v koži svojho psa.