Vyhľadávanie
O ľudských zlyhaniach
Zuska Minichová: Črepiny z oblohy, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007
Kým nedávno vydaná antológia kratších próz poľských renomovaných autorov sci-fi literatúry Železný generál (VSSS) občasného záujemcu o tento žáner skôr rozladí, tentoraz vydavateľstvo zbierkou poviedok Zusky Minichovej Črepiny z oblohy trafilo do čierneho. Za výbornú by sme knihu mohli označiť, aj keby ju napísal ostrieľaný kozák, teda v tomto prípade kozáčka, a ono Zuska Minichová touto zbierkou len debutuje. Prejavila v nej dostatok talentu vyformovať zaujímavý príbeh, vdýchnuť mu život, využívať prítmie tajomstva, zvládla umenie nedopovedaného, zamlčaného, takže jej prózy majú dostatok švihu i nostalgického smútku.
Desať poviedok vznikalo počas viacerých rokov, ale patrilo by k ťažkým úlohám vysledovať v nich postupnosť vývoja autorkinho rukopisu. Zjednocuje ich Minichovej umelecký dužnatý naturel ťažko obývateľnej planéty. K najvydarenejším poviedkam patria Črepiny z oblohy a Myriostejské sviatky dažďa. V nich naplno a vhodne dávkovane rozvinula svoj rozprávačský talent, novosť a smutnú pointu s tušením. Stredne veľký modrý vtáčik a Rozprávanie sú skôr črty s defragmentovanou štruktúrou, zato s veľmi silným všeľudským nábojom. Poviedky Niralk, Niečo do Zbierky a Cestou krvi v sebe obsahujú prvky humoru a irónie, náhľadu na svet z opačnej strany, sčasti postmodernisticky poňatého, čo niekedy vyznie prijateľne, niekedy však voči štýlu rušivo. Azda by autorka mohla pouvažovať a svoje inklinácie ku groteskným roztopašným parabolám uplatniť vo veselších fantazijných príbehoch, aké svojho času písal aj Stanislaw Lem, zároveň si však na druhej strane nechať priestor aj na rozvoj svojich nádherných vážnych príbehov. Miešanie vždy neprináša lahodnosť. Možnosti na rozvinutie alebo prehĺbenie príbehu vidieť najmä v poviedkach Strážca, Šťastie v hre a Synsystém ticho zavlnil lístím. Nájdeme v nich síce známe autorkine clivé nápevy, kviľbu duše alebo trúchlivú ľahostajnosť a márnosť, avšak čitateľsky sa mi vidia trochu nepresvedčivé.
Jednoznačne možno konštatovať, že Črepinami z oblohy sa prihlásila kultivovaná autorka so zmyslom pre jemné nuansy. Nie vždy dej graduje, ale práve tam, kde sa o to pokúsila a zároveň nechala matériu príbehu zdanlivo pokojne plynúť, dosiahla najsilnejší účinok. V dobrom jej možno závidieť prácu s nevypovedaným, len tušeným textom a s metaforickými náznakmi. Jej príbehy nie sú primárne postavené na technickom zázraku, ale na pozoruhodnom biologickom poznaní. Napokon, inklinuje k nemu prirodzene aj svojou vedeckou profesiou. Emocionálne silné príbehy rozprávajú o našom vlastnom zatratení, zlyhaní. Verme, že po úspešnom etablovaní sa dielom, ktoré zaujme i zriedkavých čitateľov sci-fi, sa od Minichovej v krátkom čase dočkáme ďalších bravúrnych výkonov. Či už pod jej dievčenským menom, alebo pod novým, ktoré nedávno prijala v manželstve.
Ľuboš Svetoň
