Recenzia
Eva Bubnášová
19.03.2012

Cudzia krv - Andrea Coddington

Bratislava, Ikar 2011

Odišli na vysokú, opustili rodinu, zaľúbili sa, sklamali, našli samé seba a viac alebo menej sa zmierili so životom. Tri mladé ženy.

A jeden učiteľ, jeden arabský študent a jeden neverný manžel. Nejako podobne by sa dala načrtnúť zápletka románu Cudzia krv. Pri každej čitateľsky úspešnej knihe sa natíska otázka, aká bude tá ďalšia. Bude rovnako dobrá? Alebo sa azda karta obráti? Román Cudzia krv nekončí senzáciou. Neprináša prekvapujúce ani sentimentálne rozuzlenie. Je to taká obyčajná kniha. Obyčajná, ako môže byť obyčajný život. Rovnako ako predošlé dva autorkine romány, aj tento je inšpirovaný skutočnosťou: V  jednom z  tých menej spokojných období manželského života (niekto by povedal krízových) spomína Zuzana na začiatky svojho vzťahu s Petrom. Neodmysliteľne k nemu patria aj jej kamarátky Karla a Ela a ich životné príbehy. Ako červená niť sa príbehom vinie – ako to už v románoch pre ženy býva – láska. Láska trochu zakázaná a trochu nespútaná, ale neodolateľná. Práve cez vzťah s mužmi sa totiž hlavné hrdinky snažia nájsť vlastnú identitu. Ony, cudzie medzi svojimi, lebo v žilách im prúdi cudzia krv. Zuzana svojho biologického otca nepozná, Karla je adoptovaná Poloarabka. Ela je parazit, mieša sa do vzťahu iným. Stane sa však pre nich láska skutočnou záchranou na rozbúrenom mori vnútornej neistoty a hľadania samej seba? Vydrží Zuzane vzťah so starším mužom? Nájde Poloarabka šťastie v náručí Araba? Staví Ela na vzťah so ženatým nadriadeným, alebo sa rozhodne pre istotu manželstva bez vášne?

Dej románu je popretkávaný bratislavskými reáliami a všetci bývalí i súčasní obyvatelia vysokoškolských internátov si pri čítaní zaspomínajú na vlastný študentský život. Text plynie hladko, skutočne. V reálnom živote je predsa toľko nešťastných vzťahov... Možno aj táto „uveriteľnosť“, táto „obyčajnosť“ odlišuje tretí Coddingtonovej román od predošlých – tie vytŕčajú zo slovenskej každodennosti už autobiografickosťou alebo židovskou tematikou. V románe tradične nechýba Amerika. Škoda len, že na niekoľkých miestach sa prejavila aj na syntaxi.

Cudzia krv je oddychové, ale svojím spôsobom aj deprimujúce čítanie – na rozdiel od mnohých románov, ktoré si nasadia ružové okuliare v  rovnakom okamihu, ako sa ich protagonistom rozbúcha srdce. Vo svete troch priateliek láska po prvotnom ošiali nadobro prestáva byť sladkou rozprávkou. Prídu o svoje ideály i túžby a nanovo sa ocitnú na ceste hľadania samých seba. Dôležité je vydržať. Ako Zuzana: „Naša loď narazila na plytčinu a nevie sa z nej vymotať... Nezastavujeme, neoddychujeme a hlavne neopravujeme napáchanú škodu – ani zvonka, ani zvnútra, lebo ďalej môžeme ísť aj poranení aj krvácajúci. Dôležitý je cieľ, nie to, ako sa doň dostaneme, koľko nás to stojí úsilia , ani to, že počas plavby možno všetko stratíme a namiesto vznešenej plachetnice dopláva len okyptený koráb...“ Alebo nie?