Recenzia
Katarína Zechelová
01.03.2019

Cudzie ako fenomén

Bernhard Waldenfels (1934) patrí k súčasným predstaviteľom nemeckej filozofie. Je zakladateľom Nemeckej spoločnosti pre fenomenologický výskum. K jeho najvýznamnejším publikáciám patria diela Fenomenológia vo Francúzsku (1983), Topografia cudzieho (1997), Prah zmyslu (1999), Zlomové línie skúsenosti (2002) a Fenomenológia pozornosti (2004). Jeho filozofické myslenie sa opiera o interdisciplinaritu, pričom hlavným predmetom výskumu je fenomenológia. Teoretické základy čerpá u samotného E. Husserla, no kriticky pracuje i s myšlienkami A. Schütza, E. Levinasa, M. Merleau-Pontyho, M Foucaulta, J. Deridu a mnohých ďalších.

Dielo Bernharda Waldenfelsa sprostredkúva slovenskému čitateľovi Pavol Chlebana pod názvom Základné motívy fenomenológie cudzieho. Z jeho pera pochádza i niekoľkostranový predslov, v ktorom Chlebana charakterizuje základné tézy a zameranie Waldenfelsovej filozofie, a to najmä jeho nazeranie na fenomén cudzieho. Nasleduje výber z autorovej tvorby v podobe šiestich kapitol, ktoré Chlebana dopĺňa o vysvetľujúce poznámky pod čiarou, čím uľahčuje interpretáciu diela tohto filozofa. Kniha predstavuje prvý väčší preklad Waldenfelsa do slovenského jazyka. Doposiaľ boli Waldenfelsove myšlienky v slovenčine sprostredkované len v čiastkových štúdiách, resp. boli prístupné vďaka českému prekladu jeho diel.

Waldenfels rozlišuje niekoľko variantov cudzieho, ktoré však chápe ako paradox. Cudzie sa nám podľa neho javí vždy ako absencia, ako niečo neprístupné, no my sa ho napriek tomu snažíme sprístupniť. Cudzie, ktoré sa nachádza mimo Ja, je vždy aj interpersonálne, pretože aj každé Ja je cudzím popretkávané.

Práve od človeka, resp. od Ja, začína Chlebana náhľad do Waldenfelsovej fenomenológie cudzieho, keď ho v prvej kapitole definuje ako hraničné bytie. Vlastná individualita a osobnosť vznikajú vytváraním hraníc, ktoré oddeľujú vonkajšie od vnútorného. Waldenfels rozlišuje medzi pojmami iný a cudzí. Cudzosť predpokladá vlastné bytie seba samého, pričom sa to seba samé nesmie zamieňať s tým istým, ktoré sa odlišuje od tretej strany. Samotná hranica nie je chápaná ani ako niečo, ani ako nič. Vzťah k sebe vo vytváraní hraníc preto spočíva v paradoxnom zbavení sa seba samého.

Druhá kapitola polemizuje o úlohe intencionality v rámci responzívnej fenomenológie. Waldenfels vychádza z Merleau-Pontyho tvrdenia, že zmysel sa rozvíja na pozadí ne-zmyslu. To, že sa niečo javí ako niečo, neznamená podľa Waldenfelsa, že je niečím. Niečím sa niečo stáva až vtedy, keď na seba berie zmysel, čím sa dá o ňom hovoriť, rokovať. Dôležitá je najmä premena zmyslu a pozornosť, ktorú na seba pritiahne. Akým spôsobom sa môže odcudzený subjekt zúčastňovať na udalosti, ktorá sa prihodí niekomu inému (pátos) Waldenfels objasňuje na základe literárnych diel Roberta Musila a F. M. Dostojevského. V závere kapitoly Waldenfels vyjadruje presvedčenie, že o cudzom je potrebné uvažovať práve v spojení s pátosom, a to ako o znepokojení, vyrušovaní a zasiahnutí niečím, čo sa nikdy nedá zhmotniť a nemá stabilný zmysel.

Waldenfels ďalej tematizuje telesnú skúsenosť medzi podstatou seba samého (Ja) a iného (cudzieho), ktorá je podmienená rozštiepením Ja, aké opisoval napríklad už Ernst Mach. Ja i jeho alter ego sa stávajú cudzími. Aby sme sa však cudzím vôbec zaoberali, musí najprv upútať našu pozornosť, resp. my musíme zbystriť pozornosť. S protichodnosťou týchto dvoch procesov sa fenomén cudzieho ďalej pohybuje v dvojtakte pátosu a odpovede. Waldenfels definuje základné rysy pozornosti a popisuje funkcie zmyslov a techník, s ktorými Ja a jeho pozornosť pracuje.

Záverečná kapitola je venovaná interkulturalite a rôznym významom cudzieho v nej. Problematickým sa javí už len pomenovanie cudzieho v rôznych kultúrach a jazykoch. Existuje tu významová mnohosť (cudzie ako vonkajšie; cudzie ako to, čo patrí inému; cudzie ako niečo, čo má iný charakter a je v protiklade k dôvernému). Od individuálnej skúsenosti cudzieho sa postupne dostávame ku kolektívnej skúsenosti, v ktorej sa cudzie a vlastné môžu ľahko prepletať.

Ako možno dedukovať na základe tejto stručnej charakteristiky, čitateľ načrie naozaj len dúškami do základov zložitej siete navzájom súvisiacich a podmienených tém a fenoménov, v ktorých má cudzie svoje pevné miesto. Bez širších znalostí sa v nej však môže ľahko stratiť a stať sa v nej sám cudzincom.

Katarína Zechelová