Vyhľadávanie
Slovenská spisovateľka žijúca v Rakúsku Zdenka Beckerová (1951) ostala v kontakte so Slovenskom aj po svojom odchode. V súčasnosti žije v St. Pőltene, je členkou viacerých literárnych organizácií, medziiným aj slovenského PEN klubu, za tvorbu získala rôzne ocenenia. Podľa jej autobiografického románu Za vrchom vrch vznikla úspešná televízna inscenácia. Autorka v ňom tematizuje strety bývalého „Východu“ a „Západu“, pričom sa sústreďuje na psychologickú kresbu postáv, ktorých osud je poznačený negatívnym dedičstvom minulosti. K tejto téme sa vracia aj v románe Cudzie dcéry (Die Töchter der Roza Bukovská). Je to téma, ktorú v poviedkach i románoch konkretizuje napríklad na príbehoch o identite, o medzikultúrnych vzťahoch, o vzťahoch k „cudziemu“/„cudzosti“, k „inému“/„inakosti“.
Cudzie dcéry možno vnímať ako modernú rodinnú ságu, ktorej dejové línie sa rozvíjajú na priereze dvadsiateho storočia na Slovensku, v Rakúsku a v Amerike. Beckerová s empatiou založenou na osobnej skúsenosti s „dvoj domovosťou“ stvárňuje osud troch generácií „obyčajnej“ slovenskej rodiny, pričom sa sústreďuje najmä na ženskú vetvu. Triezvym, až lakonickým štýlom sleduje životné peripetie starej matky Márie, jej dcér Rózy a Jozefíny a najmä troch Róziných dcér: Narcisy, Jazmíny a Kamily. Napriek komornému ladeniu zobrazuje próza aj spoločensko-politické pozadie osudov postáv, nazerá na dejinné udalosti na Slovensku najmä v druhej polovici minulého storočia. Osobné sa tak prelína so spoločenským, s politickým – a táto ich väzba je zámerne zviditeľňovaná vzhľadom na dobu, v ktorej politické vstupovalo do osobných príbehov a poznačovalo ich, neraz až tragicky. V románe zaznejú spomienky na povojnový slovenský štát, na kolektivizáciu a počiatky budovateľského obdobia v 50. rokoch, zavanie atmosféra 60. rokov, politického uvoľnenia v dubčekovskej ére, a potom postupného zatvárania „klietky“ opätovným budovaním železnej opony, stručne, no výstižne načrtáva román aj situáciu po r. 1989.
Z dusného spoločenského ovzdušia sa podarí uniknúť najstaršej Rózinej dcére Narcise. Začne s rodinou život v Amerike, avšak čoskoro zistí, že ani tam život nehýri len ružovými farbami. Každá z dcér zakotví v typologicky inom partnerskom vzťahu, každá sa inak usiluje o sebarealizáciu. Problematika „dvojidentity“ sa stáva aktuálnou nielen pre Narcisu, ale neskôr aj pre mladšiu Jazmínu, ktorá sa pokúsi o životný štart v Rakúsku. Oscilácie medzi túžbou po domove a túžbou uniknúť z neho vytvárajú v oboch postavách (podobne ako neskôr v Jazmíninej priateľke Eve) permanentné napätie.
Beckerová koncipuje svoje rozprávanie dômyselne, strieda pasáže týkajúce sa vonkajších podmienok prežívania s ponorom do psychiky protagonistov a ešte viac protagonistiek, dramatické udalosti a zvraty podáva pokojne, no predsa pútavo. Ponúka príťažlivú lektúru o zložitostiach a protirečivostiach medziľudských, najmä matersko-dcérskych, resp. sesterských vzťahov, napätie v nich je zosilnené politickými faktormi, v inom prípade tlakom emigrantského života, protagonistky musia doslova bojovať o každodenné prežitie, o napĺňanie ambícií. Autorka nementoruje, vystačí s konštatovaním, s opismi – dodám, umelecky adekvátnymi a sugestívnymi. Text je popretkávaný mnohými dialógmi, v ktorých sa autorke darí rozkrývať zvláštnosti pováh, charakterov postáv, ako aj pohnútky k ich konaniu. Nie všetky postavy sú vykreslené v pozitívnom svetle, no aj tam, kde Beckerová má výhrady voči svojim protagonistom, má pre ne – aj pre ich slabšie stránky – pochopenie, vie o nich totiž priveľa na to, aby ich mohla iba odsudzovať.
V knihe Cudzie dcéry sú do sietí drobných, neraz až banálne pôsobiacich epizód zo života Rózinej rodiny zakomponované aj obrazy spoločensko-politických aspektov života na Slovensku. V tomto zmysle predstavuje román kroniku našej spoločnosti, presnejšie, jednu z podôb takejto kroniky, a aj preto si zasluhuje čitateľskú pozornosť.
