Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004

            Ak by sme mali Koleničov prozaický text merať relevantnosťou poetických informácií, akiste by sme došli k záveru, že je to zvrchovaná poézia: autor sa nekašle so slovíčkami, no ani ich nekašle, samy vyvierajú z nažitých  hlbín, zriedkakedy dostupných čitateľskému smrteľníkovi, či už je doctus, alebo natus. Takže kto vlastne má šancu zmocniť sa divých vajíčok porodených básnickým exotom, čo sa ,,rodí matke z boka, nie z lona, aby sa pri narodení neznečistil“? Ako to už býva, tých, čo sa nazdávajú, že všetko už bolo napísané a že už naozaj niet prečo čítať ani Koleniča, iba v duchu rozbolí hlava a pekne závistlivo milému barbarovi najbarbarskejšiemu zrátajú všetky opakovania i klišé, pózy i obkročenia rýmami. Kde má tú plodovú vodu, čo nás drží nad vodou, spýtajú sa úlisne, zatajujúc pritom, že pretiekla autorovi cez prsty, lebo aj v tom je odveký údel poézie.

   Koleničov text je však neúprosne prózou a svojou mimoriadnosťou sa nápadne podobá knihám Mlčať, Porušenie raja alebo a najmä Ako z cigariet dym. Takisto sa nebabre so sebaidentifikáciu, ale napriek tomu ňou je. Sú to prózy, do ktorých vtrhla básnická búrka oveľa slobodnejšie a samopašnejšie ako za onoho času do próz Jána Červeňa a do súkolí pekne vydrilovaných figúr vmietla aj piesok. Bývalý barbar to asi vie, alebo aj nie, ale je mu to i tak jedno: sype, čo dala barbarská skúsenosť, spolu s tým, čo jemu nasypal pocit absolútnej bezradnosti voči času, mravom a bohvieakým prognózam pre včerajší deň či pozajtrajšiu budúcnosť. Na Slovensku poézia vždy obrodzovala prózu a dávala jej krídla. No keďže u Koleniča má aj táto transparentnosť aspoň sedem dračích hláv, pridajme jej ešte jednu: ide o prózu. Nerýmovanú, epicky nenahustenú, pátrajúcu skôr po ploche než po ťažisku, príbehovú, s definitívnosťou výpovede, s tvorením mýtu a súčasným priam živočíšnym búšením do všetkých možných mytológií. A ako bonus tu cítiť naozajstnú prosbu o láskavú priazeň čitateľa. Prosto próza, ktorá utopila báseň a spravila si z nej vrtuľku. A keď si to napokon zrátame, možno nám vyjde paradox, že Koleničova próza prišla obrodiť poéziu. Ale to už je ozaj prisilné kafé aj pre tých, čo majú v žilách namiesto krvi odpor k poézii...

            Kolenič opäť iba pochytal svojimi motýlími sieťkami to, čo už tak dlho visí vo vzduchu, že to živáčikovia odchovaní na technológiách prestali vnímať: smrť poézie. Bataillovskými či beatnickými oblúkmi básnické vetry priviali vydedencovi zabudnutú správu, že človek i svet stoja na vzbure a na poézii, i keď ani jedno už nie je možné. Vo svojom stave beztiaže si z bytostného presvedčenia prisvojí ,,nežnú povinnosť podávať svedectvo o zmiznutom raji básnikov“. Pravdaže, ktorý Kolenič by sa dopustil naivity bez karnevalu ísť karhať svoje frajerky, davy dešperátov z podsvetia i otvorených agresorov za to, že sa dávajú nivočiť ,,svrabom bezútešnosti“? Ivan Kolenič na to použije svojho hrdinu, básnika Artura Naha (čože to už len môže byť za básnika s takým menom?), ,,majiteľa útržkov raja“, ,,bytosť bez času a priestoru“, ,,odrovnávača reality“. Kolenič s ním vyvádza priam kafkovské lotroviny, avšak len potiaľ, kým jeho žartovanie nenadobudne takú básnickú presvedčivosť, že sa stane obom osudom s celou plazivou zlovestnosťou. Poézia a vzbura sú jedno a to isté: kde nie je možná vzbura, tam je smrť poézie, kde sa končia dejiny, tam dokapáva aj poézia.  Najružovejšie súčasti ženskej osobnosti sa stávajú prekliatím, keď ,,chudoba vezme ženu“, buričská láska k podsvetiu spľasne ako vyfúknutý kondóm, keď ušľachtilých bezdomovcov nemá kto biť a hnať do ponižujúcich avantúr s ľuďmi ,,s ušľachtilou krvou“ (nevlastníkmi poézie) a keď sa i básnik dopúšťa smrteľného hriechu tým, že prizná štatút poézie nepoézii. Zahynie poézia, zmysel vzbury ,,prehluší strach hulvátstva,, ľudia zaspia, bezradní proti triumfujúcemu zlu holých lebiek. Nastáva apokalypsa bytosti i sveta. Smrť poézie sa nedá vysvetliť, ale dá sa o nej povedať to, čo vizionárskym žartom, iróniou, humorom, šarmom i hrôzou povedal Ivan Kolenič vo svojej znôške virtuality. Je to hýrivá metafora obrany poézie, života, človeka, lásky i sveta.

Alexander Halvoník