Dajte mi pokoj, chcem písať,

hovorí Karl Ove Knausgård, autor, rozprávač i ústredná postava autobiografickej prózy nazvanej Môj boj 2 na strane tristoosemdesiat. K napísaniu tejto state som sa dostal zrejme preto, lebo som sa kdesi verejne priznal, že po prečítaní prvej časti Knausgårdovho diela sa teším na jej pokračovanie, dodávam ešte rýchlo, nech sa môžeme venovať knihe a jej autorovi.
 
Áno, to inak nejde. Autora od jeho diela oddeliť nemožno. A občas by sa to čitateľovi žiadalo. Možno aj častejšie, než občas. Vlastne mi od samého začiatku liezol na nervy. Ufňukaný, na seba zameraný, nedotklivý, neurotický – Karl Ove Knausgård. Zoznámte sa. Nudil ma, rozčuľoval, občas som bol v pokušení mierne ním pohŕdať, no čítať som neprestával.

„Opíšeš cestu na záchod na dvadsiatich stranách a ľudia si to kúpia, dokonca sa rozcítia,“ vyčíta trojjedinému Karlovi Ovemu jeho literárny aj skutočný priateľ Geir. A nazýva to talentom. Na strane stosedemnásť. Na stranách osemdesiatjeden až osemdesiattri autor reportuje o ceste z antikvariátu do bytu. Tak podrobne, že aj človek s vyslovene podpriemernou vizuálnou predstavivosťou si podľa nej dokáže urobiť slušnú situačnú mapu Štokholmu. A to všetko v atmosfére, ktorú korunuje rozprávačov dialóg s matkou jeho detí, ktorého jadrom je konštatovanie, že nič nové, nič zvláštne, nič pozoruhodné sa cestou domov nestalo.
 
Kde je tu frontová línia?
Ako je možné, že takéto písanie má tak veľa nadšených čitateľov? V päťmiliónovom Nórsku sa z tejto šesťdielnej série predalo štyristopäťdesiattisíc výtlačkov. A to nie je ani detektívka. V našich končinách takto písali hádam iba Sándor Márai, Božena Slančíková Timrava a Ján Rozner. Takto porazenecky. Takto elegantne. Takto chápavo, no zlomyseľne. Lebo to je ten hlavný pocit, ktorý v človeku čítajúcom knihu s bojovou tematikou v názve ostáva. A pritom sa tam na prvý pohľad naozaj nič nedeje. Čakanie, pochybnosti, nedostatok vôle. Dobre. Ale kde je tu zápas? Kde je frontová línia? Všade a nikde. Kto sú protivníci? Každý a nikto. Aký život žije protagonista? Ako ho vidí rozprávač? Prejsť cez cestu je fuška. Objednať si kávu, pre istotu vždy v inej kaviarni, lebo čo keby sa mu čašníčka prihovorila, je vysiľujúca operácia. Zrozumiteľne a účinne vysvetliť susede, že jej hlasné púšťanie hudby uprostred noci je vyslovene obťažujúce, je heroizmus za hranicami jeho predstavivosti.

„Môj hrubý mužský hlas znel v zbore jasných ženských hlasov ako nádor,“ konštatuje otecko na materskej dovolenke, keď sumarizuje svoje skúsenosti z cvičenia s deťmi. Stále hovoríme o tom istom človeku. Uvedomuje si, že rovnoprávnosť je rozumná a spravodlivá voľba, ale celé jeho vnútro sa proti tomu búri. A jediná cesta, ktorá je preňho východiskom z banálne vyznievajúcich skúšok odhodlania žiť plnohodnotný a zaujímavý život, je cesta do seba. Do vlastného vnútra. Sám k sebe sa správa rovnako nezaujato a odťažito ako ku ktorémukoľvek objektu, na ktorý mu padne autorský zrak. Aby vzápätí priniesol reflexiu narodenia vlastného dieťaťa s takou neokázalou a autentickou nehou, až to dojíma v tom najrýdzejšom slova zmysle. Bez sentimentu, bez prázdneho pátosu.

Neviem, aké je skóre v tom Knausgårdovom boji. Naozaj neviem, s kým bojuje viac – so svetom, alebo so sebou? So svojou prirodzenosťou, alebo so svojím sofistikovaným snobstvom? A možno nebojuje proti nim, ale za nich. Za nás. Za ten vyprázdnený a unudený svet plný pseudoľudí zaoberajúcich sa len samými sebou. Nič, žiadne veľké výzvy, žiadny skutočný heroizmus zoči-voči existenciálnym výzvam. Pozvať priateľov na večeru, mať pekný byt na dobrej adrese, tému na konverzáciu, nech si nepripadá trápne. Opiť sa a prostorekosťou si nenarobiť nových nepriateľov. To sú výzvy mávajúce na rozprávača z horizontu jeho dní. To aj ja som taký egoistický niktoš? Som, musí čitateľ pripustiť.
 
Keď je čítanie prácou
Platnosť a účinnosť Knausgårdovho písania je pre mňa ukotvená práve v blízkosti jeho uvažovania. Vo vzácnej dôslednosti. Keď ho niečo zaujme, naozaj sa tomu venuje až dovtedy, kým tému nevyťaží dôsledne. A čitateľovi dopraje aj pocit, že sa nebojí byť trebárs – hlúpy. Nie, nesmejte sa. Byť hlúpy vedome je nesmierne ťažké. Ale spisovateľ Karl Ove aj to zvládne. Odvážne sa pustí do jeden a pol stranového rozboru Dostojevského a pred hystériou, sálajúcou z tej veľkej témy, ho zachráni až otázka trojročnej dcéry: „Kam si ma to zobral?“ Začítaný ju v kočiari tlačil ktorýmsi štokholmským parkom. Vzápätí pridáva zamyslenie sa nad tým, na akú neprimerane určujúcu pozíciu sa v dnešnej spoločnosti dostalo dieťa.

Úprimne povedané, čítanie kníh, ako je Môj boj, je práca. Radostná práca. Lebo zmysluplná. Neznášam rozhlasových moderátorov, ktorí už od stredy púšťajú do éteru falošný optimizmus postavený na tom, že už bude dobre, lebo sa blíži víkend. Zmysel ľudského života, spolu s Knausgårdom, vidím v práci, nie v zábave. A zdôrazňujem to na tomto mieste preto, lebo to je ten hlavný dôvod, kvôli ktorému Knausgårdovu autobiografickú sériu budem zrejme čítať až do konca, teda až po šestku. Nechajte ma písať, napísal Knausgård. Nechajte ma čítať, dodávam ja.
 
Silvester Lavrík