Vyhľadávanie
Anton Pavlovič Čechov: Dáma so psíkom a iné poviedky
Bratislava, Ikar 2006
Tridsiaty zväzok edície Odeon prináša výber z poviedok A. P Čechova. Necelá tridsiatka poviedok od pätnástich prekladateľov dokumentuje bohatstvo prekladateľskej tradície Čechova u nás. Zámer zostavovateľky Nataše Ďurinovej ukázať túto kontinuitu v doslove reflektuje rusistka Maša Kusá. Výber bez jedinej tlačovej chyby redigovala Dana Lehutová.
V súvislosti s bohatstvom tejto prekladovej tradície je paradoxné, že slovenčina nemá adekvátne žánrové označenie pre tento typ krátkych próz. Termín rozprávanie je odsunutý do historickej poetiky a umelý termín poviedka nevystihuje prirodzenosť ruského termínu rasskaz. Literárna veda v tejto veci spí, a keď chce Dominik Tatarka zdôrazniť zvukový, rozprávačský rozmer textu, musí si vypomôcť novotvarom navrávačky.
Pri preklade Šalamova mi bola malebnosť slova poviedka obzvlášť protivná. Aká poviedka, keď Šalamov sa neuspokojuje ani s termínom rasskaz v úsilí o novú prózu, ktorá by nebola „literatúrou“, vyhlasuje sa za letopisca vlastnej duše a tvrdí: „Dôležitejší ako Goethe je pre mňa neandertálec, totiž mágia slov v plameni hasnúcej pahreby, keď sadá tma.“
Pre 19. storočie je Čechov tým, čo Šalamov pre 20. storočie. Preto je zaujímavé vypočuť názor Varlama Šalamova na Čechova: „Čechov sa zvykol po dokončení poviedky pustiť hneď do ďalšej. V hlave nosil vždy len jednu tému, jeden príbeh. Taká práca sa nehodí pre románopisca“. V eseji O chybe umeleckej literatúry, kde básnik Kolymy vyčíta literátom romantizáciu podsvetia, hovorí, že Čechov síce kriminálnikov neidealizoval, ale svoju sachalinskú skúsenosť nespracoval, „odvrátil sa od témy“.
Otázka, kde je hranica, za ktorou človek prestáva byť človekom, nebola pre Čechova ústredná, a na tejto skutočnosti sám Šalamov neraz zdôrazňuje odlišnosti medzi 19. a 20. storočím.
Lekár Čechov diagnostikuje provinčnosť a hnilý hierarchický systém (Chameleón), paroduje exaltovanosť (Nevšedná nátura), odkrýva stratu sebaúcty (Úradníkova smrť) a banalitu životných cieľov (Egreše). Ukazuje, ako sa v ruskom kontexte a pod vplyvom alkoholu rozkladá logický a racionálny prístup k skutočnosti a mimoriadne schopnosti sa v ňom jednoducho nemôžu uplatniť. Jeden z jeho príbehov je akousi paródiou detektívneho žánru (Švédska zápalka).
Čechovovi nechýba ani zmysel pre humor (Rybia láska).
V Dáme so psíčkom však rozpráva príbeh o ľudskej láske, ktorá je spásnym prielomom do banality. Váha plynutia času, hlboké puto generácie je dôvodom odpustenia vzájomných krívd a dáva príbehu Staroba za-sujetový existenciálny charakter.
Prekrásna próza Študent je vhodne zaradená na záver výberu. Majstrovsky - na ploche štyroch strán - ukazuje zmenu pohľadu na svet, zdanlivú nehybnosť dejín, do ktorých vstupuje príbeh kresťanskej spásy (pre Čechova príznačne prizmou Petrovej zrady). Študent vyjadruje vieru autora v očistnú silu mladosti a jej ideálov, a zároveň je príbehom o sile rasskazu, ktorý dojíma poslucháčov a prebúdza v nich to lepšie.
Anna A. Hlaváčová
