Recenzia
07.05.2009

Dávid Levien - Mesto slnka - Ukážka z knihy

Ukážka z knihy

Dávid Levien: Mesto slnka

Dávid Levien je spoluautorom scenárov filmov Ocean’s Thirteen, Runaway Jury, Rounders a ďalších. Žije v Connecticute.

Mesto slnka je strhujúcim príbehom súkromného detektíva Franka Behra – impozantného a charizmatického bývalého policajta, ktorý po istom váhaní súhlasí, že sa ujme pátrania po dvanásťročnom chlapcovi, ktorý je už 14 mesiacov nezvestný a jeho rodičia Paul a Carol pomaly strácajú nádej. Zničení bezvýchodiskovou situáciou a sklamaní z polície natrafia na súkromného detektíva, ktorý je ich poslednou nádejou.

Otec si myslí, že je super, že sa presťahovali do štvrte, ktorá podporuje tradície – podomovú roznášku novín. Mama si tým až taká istá nie je, podľa nej potrebuje jej chlapček svoj spánok. Málokto pozná ulice tak ako Jamie. Ponorené v tme a nikde ani živáčika, to sú jeho ulice. Jamie si zo začiatku vôbec nebol taký istý, kým si ešte len zvykal na prácu a drel na svojej trase na starom bicykli. Potom však dostal nový Kdesi čítal starý príbeh o poštárovi, ktorý sa stal olympionikom v cyklistike. Prečo by to nemohol dokázať aj on? Má fotografiu! Stehenné svaly toho černocha sa vydúvajú a len tak vibrujú energiou. Vyzerá, akoby chcel ten svoj bicykel skôr rozlámať ako na ňom jazdiť. Jamie sa pozrie na hodinky. Dobrý medzičas!

Jamie skloní hlavu a šliape do pedálov. Chce prekonať svoj posledný rekord. Chce prekonať svetový rekord. Hodí noviny a ako míňa roh ulice Tibbs, spustí pravé rameno. Plátenný vak na jeho ľavej strane už začal byť ľahší a stráca trochu rovnováhu. Vybalancuje bicykel a zdvihne zrak. Auto. Dŕb. Jamie prefrčí okolo rohu a rúti sa priamo do hrdzavej mriežky prednej masky auta. Zaflekuje. Pneumatiky sa s jakotom zahrýzajú do asfaltu. Cítiť zápach spálenej gumy. Brzdy naplno zaberú a držia. Auto aj bicykel zastanú. Delia ich iba centimetre. Jamie si s úľavou vydýchne, potrasie hlavou a začne tlačiť bicykel smerom k obrubníku. Zohne sa, aby pozbieral niekoľko kusov novín, ktoré mu vypadli. Dvere na aute sa otvoria. Jamie začuje zvuk podrážok dopadajúcich na vozovku. Zdvihne hlavu. Z auta vystúpia dvaja muži a kráčajú k nemu. Už sú blízko. Jamie silne stisne brzdu.

Carol Gabrielová si odhrnie z tváre prameň svojich špinavo blond vlasov a usrkne si z kávy. Značka Folger’s, správne upražená a čerstvo pomletá. Jej priateľky uprednostňujú kávu značky Starbucks, ale podľa nej je príliš horká a Carol vie, že ju pijú iba kvôli značke. Stojí v kuchyni a cez malé hranaté okno nad drezom sa díva von. Odkedy sa sem presťahovali, väčšinou sa pristihne pri tom ako sa usmieva. Obzvlášť odkedy pred tromi týždňami prišla jeseň a pestrými farbami sfarbila všetky stromy naokolo. Dnes sa neusmieva, napriek tomu, že je krásny slnečný deň. Pri druhej šálke kávy začína mať v žalúdku divný pocit, lebo Jamie zvyčajne vchádzal na príjazdovú cestu k domu ešte predtým ako dopila svoju prvú kávu.

Paul vchádza do kuchyne. Modrú hodvábnu viazanku s pásikmi má voľne prehodenú okolo krku. Keďže má nos zaborený v nejakom letáku, narazí do kuchynskej stoličky. Stolička zahrkoce na terakotovej dlažbe a vyšle mu bolestivý signál cez koleno hore do stehna. Carol sa na ten hluk obzrie. Rozložené splátky. Daňovo zvýhodnené peňažné toky a ochrana istiny. Paul ešte stále nemal celkom jasno v tom, ako predávať túto koncepciu, ale nastal čas, keď musí s novými produktmi začať. Sadne si a natiahne sa za vychladnutou hriankou. Variabilné celoživotné poistenie,.

„Paul, robím si starosti.” Pristúpi k nemu Carol. Vidno, že je ustarostená.

„Videl si vonku Jamieho?”

„Nie. Prečo?”

„Nie je doma a nepočula som, že by sa vrátil zo svojej roznášky.”

„Možno išiel dnes skôr do školy…” V tvári jej čítal množstvo otázok, ktoré by mu chcela položiť. Ktoré dieťa ide do školy skôr než musí? Ako môže dospelý človek povedať takú blbosť? zíde jej na um. Okamžite sa však zahanbí a myšlienku zaženie. Ale už to tam bolo.

„Nie, máš pravdu,” povie Paul. Dopije kávu, zhrnie dokopy stoh brožúr ponúkajúcich životné poistenie a vstane.

„Možno sa mu pokazil bicykel.” Carol sa naňho pozrie s pochybnosťou, nie s nádejou. „Už meškám, ale prejdem autom jeho trasu a pozriem sa po ňom cestou do kancelárie. Zavolaj mi, keď sa objaví, chcem vedieť prečo...“

„Hneď, ako ho uvidíš, zavolaj. Zavolaj okamžite ako budeš môcť. Ja to skúsim u Daughertyovcov. Možno je u nich.”

„Áno. Bude pravdepodobne tam.” Paul ju pobozká na líce a poberie sa k dverám. Ako keby bozkával figurínu.

Rooster sa načiahne a dotiahne žiarovku v objímke lampy. V izbe sa rozsvieti. Medzi posteľou a stenou sa chúli uplakaný a vydesený chlapec. Mužova tvár stuhne do masky, ktorá nevyjadruje ani vzrušenie, ani zúrivosť. Chlapcova tvár, taktiež skrútená do akejsi masky, odzrkadľuje bolesť, strach a nechápavosť a niekde hlboko pod povrchom, aby to nebolo vidieť, zúrivosť. Ani sa nesnaží protestovať, iba sa bezmocne snaží uniknúť z mužovho dosahu.

„Tak, a je to tu,” povie Rooster. Urobí krok smerom k chlapcovi a zakopne dvere. Vonku v obývačke Tad zosilní zvuk na televízore…

Paul a Carol nehybne stoja uprostred byrokratického zhonu rušnej policajnej stanice. Pre nich sa však veci hýbu pomaly, nesúvislo, ako pokrčená videopáska, ktorá sa zamotala v prehrávači. Stoja pred prijímacím pultom, gestikulujú, snažia sa statnému seržantovi za pultom vysvetliť situáciu.

Neskôr sedia pri písacom stole strážnika so zúčastneným výrazom v očiach, kde vyplnia príslušné formuláre a dajú mu fotky ich zmiznutého syna.

Čakajú mlčky. Sedia na drevenej lavici, Paul drží v jednej ruke šálku s dávno vychladnutým zvyškom kávy a v jeho druhej ruke spočíva studená dlaň jeho ženy Carol. Črty jej tváre začínajú tvrdnúť, ešte to nebadať, ale akoby sa už začala scvrkávať a chradnúť. Konečne. Konečne ich strážnik so zúčastneným výrazom v očiach zavedie do malej presklenej kancelárie kapitána Pomeroya. Pomeroy, mľandravý tučnastý chlapík s výrazným orlím nosom sedí za písacím stolom. Na kravate má striebornú sponu a vo vrecku košele strieborné pero a ceruzku. Uhladené vlasy má začesané dozadu, jeho tvár je cítiť vodou po holení a ústa má plné nikotínovej žuvačky na odvyknutie od fajčenia.

„Pán a pani Gabrielovci. Preštudoval som si vaše papiere a chcem vás uistiť, že tento úrad urobí všetko, čo je v jeho možnostiach, aby vám pomohol nájsť vášho chlapca, ehm, Jamesa.”

„Jamieho,” precedí Carol cez zaťaté zuby.

„Jamieho.” Pomeroy si urobí poznámku. „Myslel som, že to je zdrobnenina od...“

„Nie, tak sa volá. Má to v rodnom liste...”

„Ale prv, ako začneme, predtým, ako to naplno rozbehneme, chcem si byť istý, že ide o… Totiž, že váš syn neušiel z domu kvôli...“

„Je nezvestný. Viem to. Takéto prípady sú medializované,” precedí Carol.

„Pani, väčšina matiek… Pozrite, iba hovorím, že chcem mať istotu. Ja len, že chlapci sú chlapci.”

„Čo?” zasipí Paul, akoby svoje hlasivky už roky nepoužíval.

„Chcem povedať, že často v takýchto situáciách, možno mali písať test z matiky a on sa mu chcel vyhnúť. Alebo dostal zlú známku za nejaký školský projekt a nechcel, aby ste... ”

„Jamie nie.“

„Pani Gabrielová…” Pomeroy sa oprie dozadu a posunie si pištoľ v puzdre na boku. S nevyslovenou prosbou sa pozrie na Paula.

„Miláčik, som si istý, že to je to, čo všetci hovoria o svojich…”

„Presne,” Pomeroy si s vďakou vydýchne a pokračuje tam, kde Paul prestal. „Dofrasa, pravdepodobne iba...“

Nádej je tenký konár a muži sa zo všetkých síl snažia na ňom udržať, no pre Carol je už trocha preťažený. Výraz jej tváre Pomeroya umlčí.

„Navrhujem, aby ste sa porozprávali s jeho učiteľmi,” podarí sa mu opäť začať. „Zistite, či je v škole všetko v poriadku. Opýtajte sa jeho kamarátov…”

„Jasné, urobíme to, ale…” namietne Paul.

„Čokoľvek, čo urobíte v tomto zmysle, nám ušetrí behačky,” Pomeroy poklepe strieborným perom po okraji písacieho stola.

„Čo spravíte? Čo tak vyhlásiť pátranie?”

„To už sme spravili. Už sme rozoslali informáciu... V poriadku, pani. Pustíme sa teda do toho s plným nasadením. Zriadime stanovisko pri vašom dome. A aj pri vašom pracovisku. Vyšlem do terénu policajtov, ktorí budú chodiť od dverí k dverám a budú sa vypytovať ľudí zo štvrte. A chcem, aby ste mi okamžite, ako sa váš syn objaví, zavolali.” Pomeroy ich vyprevadí zo sklenej kóje, a dodá: „Pretože on sa objaví.” Pomeroy sa upokojujúco usmeje. „Určite sa objaví,” zopakuje a zavrie za nimi dvere.

„Tento človek nám nepomôže,” namosúrene precedí pomedzi zuby Carol. Paul mlčí.

Dvere sa rozletia a svetlo dopadne na matrac, ktorý chlapec stiahol z postele a oprel ho o stenu tak, že vytvoril akýsi ochranný prístrešok, kde sa ukryl. Rooster surovo hodí do izby tukom presiaknutý sáčok z fastfoodu a v duchu sa pobavene uškrnie nad pokusom chlapca vytvoriť si takto akýsi ochranný štít. Niečo také som ešte nevidel. Ako keby to mohlo fungovať. Zabuchne za sebou dvere. Izba sa opätovne ponorí do tmy.

Už ubehli štyri dni. Polícia už opustila jej dom. Pri každom plecniaku, ktorý zbadá, pri každom saku školskej uniformy sa jej rozbúši srdce a v tom krátkom momente, kým nerozpozná, že ide o iné dieťa, len-len že neskríkne Jamie.

Carol sa ponáhľa ku škole.

Jamieho učiteľka Andrea Prestonová, dvadsaťsedemročná černoška, podáva v triede Carol šálku kávy.

„…Máme schôdzky, na ktorých učíme deti, že sa nesmú púšťať do reči s cudzími ľuďmi alebo sa nechať niekam odviezť. A jednu takú sme mali práve včera, aby sme to znova zdôraznili…”

„Áno. Áno,” Caroline bezduché slová sa odrážajú od linolea na podlahe ako ozvena. „Naozaj, Jamie je dosť starý na to, aby toto všetko vedel. Iba som sa chcela opäť presvedčiť, či tu, v škole, bolo všetko v poriadku. Nemal problémy s učivom, či áno?” Z jej hlasu cítiť paniku. Možno nič nebolo tak, ako si myslela.

„Nie, zvládal to v pohode. Fakt mu to išlo dobre,” povie pomaly učiteľka a útrpne sa usmeje, akoby chcela do prázdnych slov vložiť nejaký skrytý význam. „Menšie problémy so zlomkami, nič mimoriadne. Kiež by som vám mohla viac pomôcť…” Učiteľka jej uprene hľadí do tváre. Carol si uvedomí, aká je táto učiteľka mladá, a že aj ona je tým otrasená. Cíti, že by sa mala pokúsiť ju utešiť, ale ako?

„Môžem vybrať veci z jeho skrinky?”

Učiteľka prikývne.

Na policajnej stanici je rušno, ale Gabrielovci sedia ako vytesaní z kameňa na lavici pred kanceláriou kapitána Pomeroya. Z druhej strany miestnosti sa na nich pozerá ten zúčastnený strážmajster, ktorý už tak dávno zaznamenával ich výpoveď. Nahodí smutný výraz a previnilo sa odvráti. Paul a Carol sedia iba pár centimetrov od seba, ale pokojne by to mohli byť aj svetelné roky.

Obaja teraz prebývajú v svojich súkromných svetoch, každý sám, neschopní prelomiť tú hradbu, čo sa medzi nimi vytvorila. Jediná vec, ktorú teraz spolu zdieľajú, je pocit veľkého zlyhania.

Vidia Pomeroya, ako sedí v svojej kancelárii s nohami vyloženými na písacom stole a rozpráva sa s kolegom. Ten kolega nie je poliš, aspoň nevidieť, že by mal pri sebe nejakú zbraň, a keď si uvedomí, ako dlho tam už je, vstane. Pomeroy ho odprevádza k dverám a keď sa otvoria, jeho srdečný smiech prenikne až do čakárne. Gabrielovci naňho obviňujúco zagánia, oni sa už dávno takto nesmiali. Keď Pomeroy zbadá Gabrielovcov, sklapne.

„V poriadku, Jase, dokončíme to neskôr… Pán a pani Gabrielovci, ako sa máte? Vojdite, pozrieme sa, čo máme nové.”

Paul a Carol vstúpia do kancelárie. Sadnú si a Pomeroy sa s hlbokým nádychom hodí do kresla za písacím stolom, teraz už akoby unavene. „Vravím vám, tu nikdy nie je pokoj. Nikdy naozajstný pokoj…”

Rýchlo prelistuje niekoľko zložiek so žltohnedým prebalom a z jednej z nich vytiahne svoj exemplár s fotografiou Jamie Gabriela pripevnenou navrchu zošívačkou. Pomeroy si nasadí okuliare s plastovým rámom a zbežne prebehne očami prípad, takmer ako obchodník prezerajúci si vyúčtovanie. Potichu si mrmle pod nos, pričom mu oči preskakujú z riadka na riadok. „Prípad zaevidovaný 24. októbra... – štrnásť mesiacov…“

 

Úryvky z románu, ktorý vychádza v preklade Alfreda Mareka vo vydavateľstve Noxi.