Dážď slivkových kvetov - Elena Hidvéghyová-Yung

Yung

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011

Nastaviť zrkadlo duši umelca a uvidieť ju, aspoň fragmentárne, značí dozvedať sa o tajomstve, uvidieť exaltovanú abstrakciu ako základný mýtus o človeku. Tak je to zaznamenané od prvého známeho eposu o človeku, Eposu o Gilgamešovi. Gilgameš sa vydáva na cestu, aby hľadal večný život. Nie ženu alebo krčmu, ale exaltovanú abstrakciu, vyššiu pravdu o nás. Čínsky výtvarník „s veľkým zmyslovým apetítom“, Liang, v románe Eleny Hidvéghyovej-Yung Dážď slivkových kvetov ponúka jednu z odpovedí na otázku, kým je umelec: „Cítim sa nástrojom síl, ktoré mnou prechádzajú a chcú byť vyjadrené. (...) Všetko umenie je bezcenné, ak nie je pravým obrazom duše.“ Dopátrať sa k obrazu, doputovať až k sebe nad sebou, značí prejsť citovou križovatkou, na ktorej sa ocitneme v mladosti a musíme sa rozhodnúť, kam ísť. Na citovej križovatke sa ocitla aj Angela, opúšťajúca svojho čínskeho milenca, lebo je to „strašný a bezohľadný egoistický hajzeľ“, hoci hneď vzápätí si myslí, že mu možno trochu krivdí. Byť začiatočníkom v láske značí zmietať sa v citových búrkach, ale inej cesty, ako sa dostať k hlbine – niet. Román je o duševnom osamotení Angely v Pekingu, kde chce dokončiť diplomovku o neosenzualizme šanghajskej literárnej scény v dvadsiatych a tridsiatych rokoch, keď tamojšia literatúra „stratila šťavu a šmrnc“, lebo „všetko sa do... vinou protijaponskej vojny a Mao-Ce-Tunga“. Román má minimalistický príbeh. Dvojica milencov sa rozchádza, lebo jeden z páru sa cíti byť emocionálne a duchovne frustrovaný. Po rokoch sa dvojica opätovne stretne, aby sa rozchod definitívne zavŕšil. Akoby sa nedalo rozísť naraz, potrebuje to dvojskok alebo trojskok, úplné vnútorné vyrovnanie sa s problémom, ktorým je nielen vlastná duša, duša toho druhého, ale aj tretia duša, ktorú vytvárame spoločným životom. Moderná duchovná trojjedinosť, najťažšie umenie spolubytia a lásky, sna o zdvojenom bytí. Scénou je Angelina duša. Duša je otočné javisko pre dvoch protagonistov citovej drámy – muža a ženy, kde nezostáva priestor na autoštylizáciu, je iba exaltovaná snaha duše vysloviť nevysloviteľné, lebo nedá sa do konca vysvetliť, čo vzťahu skutočne chýba. Angela a Liang sú postmoderní milenci, ktorých stromom poznania je štep dvoch kultúr, dvoch princípov poznania a viery, dvoch odlišných realít. Či ich umenie zjednocuje? Áno, ale len dovtedy, kým sa nezačne načierať do podstát. Nie je to o nedostatku empatie či tolerancie. Je to o nemožnosti prekríženia dvoch rozdielnych kultúrnych vízií sveta.

Angela hľadá esenciu psycho-duchovnej výmeny, spoločný duchovný svet, ktorý by mal vznikať prekrížením vnútorných bytostí, ale táto jej snaha naráža na neprekročiteľný múr. Akoby mal pravdu Friedrich Dürrenmatt, že Grék hľadá Grékyňu, alias Číňan Číňanku, Slovák Slovenku. Praobraz kultúry v sebe od prapočiatku.

Štruktúra textu je členená, autorka dáva čitateľovi na výber: čítať „holú love story“ alebo ju čítať spolu s textami drobnejším písmom a nič nevynechávať. Takéto odporúčanie len zvyšuje zvedavosť na intertexty. Knihu členia na vnútorné komory, kde je uskladnené posolstvo textu v jeho podprahovej a nadprahovej štruktúre. Autorka tieto záznamy nazýva „zápiskami z externého mozgu“. Symbolizujú potrebu reflexie vonkajšieho sveta, v širšom zmysle potrebu konfrontovania sa s myšlienkami iných ľudí, sú fenoménom práce mysle ako univerzálneho psychického orgánu, v čínštine doslova „elektronického mozgu“ (tien-nao). Intertexty pôsobia osviežujúco, vytvárajú hravú postmodernú platformu, kde sa o všetkom hovorí naraz, v prerušovanom toku vedomia, nevedomia či nadvedomia.

Zjednodušene by sa dalo povedať, že román je autolibidózna duševná spoveď, ktorej základnou črtou je pascalovský rozpor: Srdce (duša) má dôvody, o ktorých rozum (realita) nevie. Zmyslom spovede je sebatrýznivá očista, prerodenie seba samej, objavenie vlastného sveta a svojej gilgamešovskej cesty v nej. Katarzia zjavenej tváre, ktorá už nie je tvárou v zrkadle, ale vnútri.

Občasné vulgarizmy čitateľa priam vytrhnú z pokojnej hladiny meditácie autopríbehu, akoby dávali najavo, že pod povrchom sú ostne, dožadujúce sa svojej koruny.