Vyhľadávanie
Svedectvo básní
Věra Weislitzová: Dcéra Oľgy a Lea
Preložil a doslov napísal Ľubomír Feldek
Bratislava, SNM – Múzeum židovskej kultúry 2006
Po básnickej zbierke prešovskej rodáčky Very Meisels Moje vytrhnuté korene (2005) sprístupnilo SNM – Múzeum židovskej kultúry nemenej sugestívnu básnickú zbierku v Ostrave narodenej Věry Weislitzovej, ktorá veršami zachytila podobne ako V. Meisels spomienky na tragické osudy Židov v našich krajinách. Ako som už v recenzii (publikovanej v KR) na zbierku prvej zo spomínaných autoriek napísala, napriek pochybnostiam (mám na mysli známe Adornovo tvrdenie), či možno po holokauste ešte vôbec písať poéziu, verím, že – aj keď táto „možnosť“ musí tých, ktorí o skúsenosti holokaustu píšu, veľmi bolieť – je takéto zaznamenávanie prežitého nesmierne dôležité. Najmä ako svedectvo, ale aj ako odkaz do budúcnosti, posolstvo, ktoré by malo zabrániť opakovaniu takých tragédií.
Meno Věry Weislitzovej nám nie je cudzie, mali sme sa možnosť stretnúť s ním v súvislosti s osobnosťou jej manžela Arnošta Lustiga, teraz sa však predstavuje ako svojbytná autorka poetických výpovedí o nepoetickej realite. Počas druhej svetovej vojny bola väznená v terezínskom tábore, v roku 1948 odišla s Dobrovoľnou židovskou brigádou do Izraela, v súčasnosti žije striedavo vo Washingtone a v Prahe. Jej básnická zbierka Dcéra Oľgy a Lea vyšla roku 1994, potom ešte v dvoch reedíciách, do slovenčiny ju preložil a doslov k nej napísal – podobne ako v prípade zbierky Very Meisels – Ľubomír Feldek. Vzhľadom na životné skúsenosti je pochopiteľné, že texty Věry Weislitzovej sa viažu na jedinú, a predsa v rôznych kontextoch variovanú tému. Je to téma krutosti, akú zakúšali väzni v koncentračných táboroch, téma nekonečného smútku a spomienok na príbuzných rozptýlených v popole táborových pecí, a aj téma ľútosti nad nespočetnými zmarenými ambíciami, plánmi, snami... Weislitzovej texty sú úsporné vo výraze, takmer strohé, bez pátosu, no o to účinnejšie – za ich strohosťou cítime vlnenie širokého spektra emócií. Básne nehýria metaforami, sprostredkujú „iba“ vecné opisy reality, často tak robia cez detaily, ktoré však ešte viac umocňujú absurditu toho, čo autorka zachytáva. K najpôsobivejším básňam patrí podľa mňa krátka báseň Hviezda, ktorá na malom priestore evokuje všetku tú hrôzu, bolesť a smútok: „Spadla hviezda z tmavého neba / na panenskú hruď // Čas ako slzy na tvári sa nezastaví / bezmocnosť a lesť – to bolí // Pre teba a pre mňa / žltá hviezda na hrudi // Pieseň nespievaná / transport odchádza v piatok“. Možno azda dodať niečo k takémuto textu?
Niektoré básne sú akoby záznamami z denníka, obrazmi všedného dňa, napríklad toho, počas ktorého nedospelé dievčatá triedia v pevnosti Ravelín pod dozorom gardy zemiaky, od tmy do tmy hrbia chrbát, bez vody, bez okna, dýchajú čpejúci vzduch nahnitých zemiakov – jediných, aké sa im z veľkých hromád potom k jedlu ujdú. Tento výjav kontrastuje v závere básne s predstavou modrých, ľúbezne voňajúcich fialiek, ktoré však tam, kde sú tieto dievčatá, nerastú. Ľ. Feldek píše v doslove o autorkinej poézii ako o dokumente. Je to poézia-dokument, poézia-svedectvo, osobné, bolestivé, zasahujúce. A je to aj poézia-svedomie, či presnejšie, vstup do svedomia, hlas, ktorý nemožno prepočuť.
Uplynulo vyše pol storočia od obludných udalostí, ktoré opisuje Věra Weislitzová, ľudská pamäť by ich však mala uchovať, a vždy, keď by sa kdekoľvek na svete objavil len náznak možnosti ich návratu, v akokoľvek pozmenenej podobe a ohrozujúcich kohokoľvek, by mali v kolektívnej pamäti ožívať ako memento. Aj prostredníctvom básnických výpovedí.
Etela Farkašová
