Vyhľadávanie
Pri stvárňovaní tematiky materstva, tak ako pri iných všeobecne známych a zažívaných skutočnostiach, často dochádza k poeticky nevhodným podobám, k prílišnému sentimentalizmu, glorifikovaniu, neautentickosti, neuveriteľnosti. Alebo sa báseň môže stať len akýmsi prázdnym obrazom autorkinej autopsie. Zbierka básní Mirky Ábelovej Večný pocit nedele svojím názvom konotuje idealizujúcu rovinu, našťastie, nenapĺňa ju. Uvedomujúc si neľahkú pozíciu sa autorka hneď v prvej básni dotýka problému písania o niečom, „čo môže zažiť každý“ (s. 7).
I keď sa status nedele v dnešnej spoločnosti výrazne zmenil, ešte vždy symbolizuje najdetenzívnejší deň spomedzi ostatných, deň pokoja, oddychu, radosti, ničnerobenia, deň Pána. Ábelovej pohľad na materstvo však nie je takýto. Nedeľa tu nefiguruje ani v úplne ironickom zmysle, skôr je synonymom akéhosi vytrhnutia z bežných dní. Autorkou stvárnená podoba materstva sa v celej línii parciálnych častí stáva takým obdobím v živote ženy, v ktorom stráca (i nachádza?) samu seba, v ktorom sa cíti ako „najhnusnejšia ženská na svete“ (s. 49), pretože „tehotenstvo je až na pár maličkostí otrasný stav“ (s. 50), a keď sa dieťa narodí „nemáš čas ísť sa ani vymočiť“ (s. 78). Ábelovej poetika však, aj napriek ukážkam, nie je nihilistická, temná a depresívna, i keď sa to sprvoti takto javí.
Zbierka sa delí na tri časti: Ovárium, Najhnusnejšia ženská v meste a Večný pocit nedele. Práve prvá časť, ktorá tematizuje čas (ne)počatia, obsahuje najviac skeptických a ponurých prvkov. Motivicky osciluje okolo neschopnosti počať dieťa, cez milovanie ako nástroj plodenia, narúšanie partnerského vzťahu, tlaku rodiny a spoločnosti, menštruačný cyklus ako memento neúspechu a vnútornú duševnú trýzeň. Leitmotívom sa tak stáva pocit osamelosti, opustenosti, nepochopenia a vyčleňovania sa z okolia, ktoré sa deje oboma smermi. Neempatickosť spoločnosti teda vedie k osobnému separovaniu sa: „Koľko zarábate / Koho ste volili / Koho budete / Kedy ste naposledy súložili / Prehĺtate či vypľúvate / Kradnete často / ešte stále bijete svoju ženu“ (s. 32).
Priama a naturalistická je aj druhá časť zbierky, ktorá je sondou do jednotlivých týždňov tehotenstva. Kým prvá časť sa vyznačuje ťažkosťou, druhej časti dodávajú ľahkosť prvky irónie aj radosti bez pátosu: „môj otec chodí okolo / usmieva sa na vnuka v rastúcom bruchu / je dojatý / mňa zase dojíma jeho dojatie“ (s. 55). Aj v tejto pasáži však autorka dominantne pracuje s negatívnejšími stránkami tehotenstva, no na recipientovi to môže, paradoxne, zanechávať príjemný pocit odidealizovania a „zníženia“ vznešeného materstva. Strach z nesplodenia tu vystriedal strach zo samovoľného potratu, sociálny tlak len zmenil svoju podobu, telo sa stáva neriadeným strojom, partnerské problémy menia svoju príčinu. Žena v prvej časti zbierky podlieha depresiám kvôli neschopnosti naplniť svoje „prirodzené poslanie“. V tejto časti sa poryvy objavujú kvôli nemožnosti realizovať iné podoby ženstva, zvlášť milenky a zvodkyne. Zároveň však autorka citlivo poukazuje na špecifickosť tohto stavu, ktorý je skutočne výnimočným v živote (nie každej) ženy. Trefne kreuje bod stotožnenia sa s novým stavom, ktorý ale bude znova zmenený: „po deviatich mesiacoch / keď sa prestane vlniť / budeš sledovať či tam niekde zostal“ (s. 66).
Pravdou je, že sme rôzne citliví na tie isté či podobné životné situácie, no javí sa, že kým prvé dve časti zbierky môžu byť percepčne prijímané rôznorodo, zvlášť podľa skutočných reálií každého čitateľa, posledná časť, pôrod a prvé dni života dieťaťa, zarezonuje najmä u matiek. Je síce otázne, či cieľom múzického čitateľa má byť konštatovanie: „Áno, presne, tá to vystihla.“ Každopádne, gýčovitosť tejto zbierky by bola na mieste v priestore odbornej diskusie. Pokiaľ sa však čitateľ(ka) stotožňuje s názorom na estetické ako vlastné, príbuzné a ladiace, potom Ábelovej Večný pocit nedele tvorivo a zároveň priam kruto reálne tvaruje odidealizovanú podobu materstva. Tak ako lyrický subjekt týchto básní sa cíti žena, ktorá podstúpi cisársky rez, všetky inštinkty ju ženú za dieťaťom a ona musí hodiny ležať v pooperačnej izbe bez možnosti dojčenia a kontaktu so svetom: „Posledné hodiny bez bytia matkou / Lenže ja som ňou už bola“ (s. 69). Motivicky veľmi verne stvárňuje aj pocit akejsi vyradenosti matiek z kolobehu a rytmu života. Symbolom sa stáva novorodička pozorujúca svet za oknom, ktorý sa zrazu zdá cudzí, vzdialený, kráčajúci vlastným rytmom: „Stoja na balkóne a do tváre takmer vrážajú lastovičky / blíži sa búrka a mesto žije pokojne / netuší nových občanov“ (s. 74). A to preto, že v jednom momente prestala byť žena komplexom mnohých častí, stala sa strojom: „Tvoje telo ti nepatrí / Si stroj / Stroj na výrobu detí / Bez mena / So všeobecným pomenovaním / mamička“ (s. 75).
Zbierka básní Mirky Ábelovej určite nepatrí do kategórie „láskavej“ poézie. Autorka sa s čitateľom nemazná, je priama, občas až vulgárna, no v tejto otvorenosti je akási skutočná a uveriteľná. Proces čítania sa tak stáva aktom, v ktorom „zmývaš pot a šestonedeľnú krv“ (s. 80), falošné masky, pretvárky a hru na dokonalosť. Jednoducho, je to „materstvo bez metafor“ (s. 80). A z pozadia tejto poetiky bezprostrednosti, priamočiarosti, nestrojenosti a prirodzenosti sa nenútene vynára motív najvnútornejšej lásky, akej je matka schopná.
