Vyhľadávanie
Na stránke autora príbehu sa môžete okrem iného dočítať aj to, že doposiaľ napísal päť románov. Ocenenie mu priniesol už debut v roku 2004, ale aj ďalšie knihy. Niet teda divu, že boli preložené do viac ako 25 jazykov a tri roky po publikovaní originálu prichádza aj slovenský preklad jeho v poradí štvrtého románu.
Príbeh je písaný ako rekonštrukcia udalostí z pohľadu viacerých postáv. Zvláštnym spôsobom to naznačuje už samotný názov. Akokoľvek znie obrazne a vyvoláva bohaté borgesovské konotácie o povahe pamäti (jej prirodzené vlastnosti – zabúdanie, selekcia, skreslenie – sa ponúkajú ako spôsob vybudovania zložitej zápletky s prekvapujúcim koncom) a naratívnych možnostiach, jeho dôvod a pôvod je, zdá sa, oveľa prozaickejší a smutnejší. Pre začiatok by sa dal pomenovať ako projektovanie niečoho veľmi osobného do niečoho síce cudzieho, ale veľmi podobného.
V rozprávaní sú dominantné tri postavy a ich rozhovory s niekým (spisovateľom), kto je akýmsi skrytým účastníkom týchto „dialógov“ a jeho nevyslovené otázky zaznievajú v kontexte odpovedí na ne. Jeho neustála prítomnosť núti zamýšľať sa nad príčinami záujmu o neznámeho človeka. Do monológov postáv vstupuje s výnimkou záveru len veľmi zriedkavo priamo, keď v ojedinelých vstupoch (v zátvorkách) popisuje dôležité gesto, okolnosť alebo tón hlasu. Je ústredným spájacím prvkom jednotlivých rozprávaní, ktoré sa snaží doslovne zaznamenať a v nich ako ústredný bod stojí postava Samuela. Jeho posledný deň života a priebeh vzťahov so spomínanými troma ďalšími postavami, ktoré k nemu mali pochopiteľne najbližšie a sú ochotné hovoriť: najlepší kamarát Vandad, dlhoročná kamarátka a platonická láska „Panter“ a priateľka/milenka „Laide“.
V rýchlom slede sa v každej z troch častí príbehu plynulo striedajú jednotlivé naratívne úseky a časopriestorové roviny udalostí, o ktorých hovoria. Rozprávania postáv sa navzájom informačne dopĺňajú v rámci kontextu, takže na seba nemusia chronologicky nadväzovať. Zaujímavo zvolený spôsob rozprávania zároveň robí zaujímavejším aj jeho predmet, pričom táto dynamika v ich vzťahu je obojsmerná. Po umeleckej stránke vyznieva veľmi atraktívne a kopírujúc rýchlosť doby, ktorú žijeme, aj veľmi autenticky. Kým teda v jednom rozprávaní už udalosť prebieha či prebehla, v tom druhom sa k nej ešte len schyľuje. Na pomyselnej časovej osi sú udalosti od seba raz viac a inokedy menej vzdialené. Každé z rozprávaní má vlastnú chronológiu a motiváciu, veľakrát aj odlišnú perspektívu a jednotlivé verzie/názory si v mnohom aj odporujú. Ústredný bod rozprávania (postava Samuela) sa však nemení, len v závere sa rozšíri o vyjadrenie a pomenovanie spisovateľovej vlastnej vnútornej motivácie napísať o ňom.
V prípade jednoduchého lineárneho rozprávania, kde východiskový bod príbehu je výlučne bodom, z ktorého sa príbeh odvíja a nie aj bodom, do ktorého zároveň smeruje, by čitateľ v okamihu predčasného odhalenia mohol na samotný priebeh udalostí zanevrieť. Prestal by sa sústrediť na detaily, začal ich prehliadať a ukrátil by sa o zodpovedanie nevyslovenej otázky, ktorá sa vinie celým rozprávaním: pre koho je Samuelov život a posledný deň dôležitý a prečo. Čitateľ si teda musí na zvolený variant retrospektívnej narácie okorenenej striedaním viacerých rozprávačov zvyknúť, ale akonáhle sa tak stane, stáva sa pevnou súčasťou rekonštrukcie príbehu o Samuelovom spôsobe života, myslenia a sebakontroly, ktorá uňho víťazí nad každým bezprostredným zážitkom a pocitom z neho. Aj napriek bohatej zážitkovej databanke, ktorú si zvolil ako spôsob zapamätania si inak bežných udalostí v živote, víťazí sebapozorovanie akoby očami iných ľudí nad vlastným vnútorným prežívaním. Zo subjektu pozorovania sa stáva objekt sebapozorovania. Ten jediný okamih, keď vo vlastnom vnútri prežíva a pociťuje to, čo sa deje práve teraz, je zároveň tým posledným možným, čo sa v jeho aj každom jednom živote ešte môže stať.
Milan Sabo
