Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010,
Preklad Milan Thurzo
Takmer každé väčšie náboženské hnutie malo a má svoje posvätné texty určujúce morálne a duchovné hodnoty veriacich. Súbory spisov dotváraných stáročiami sa stali predmetom umenia hermeneutiky a interpretačnej schopnosti jednotlivca – čitateľa, no najmä kazateľa. Karen Armstrongová, britská popularizátorka rôznych tém súvisiacich s náboženstvom, svoju pozornosť zamerala na Knihu kníh – Bibliu. V obsiahlej publikácii, ktorú i napriek implikujúcemu názvu Dejiny Biblie nemožno v pravom zmysle považovať za odbornú štúdiu, približuje dejiny vzniku Starého i Nového zákona v kontexte historických udalostí (paralelne s dejinami Izraela, stavby a zborenia Jeruzalemských chrámov,...). Pri výklade vzniku najstarších textov sa dokonca odvoláva na staré mytologické predstavy, ktoré nemusia ulahodiť konvenčnému poznaniu kresťanov, laikov. Avšak napriek jemným spochybneniam naučených právd o Biblii, autorka populárno-náučným spôsobom ponúka zhutnené dejiny kresťanstva i judaizmu, so všetkými konfesiami a prúdmi. Treba uznať, že odviedla náročnú prácu – čitateľa oboznamuje s genézou textov neskôr spojených do jedného celku, ktoré sa líšia teologicky, žánrovo i tematicky vzhľadom na dobu svojho vzniku. Karen Armstrongová na rozdiely upozorňuje prehľadom teologických koncepcií a objasňovaním interpretačných metód vybraných exegétov, pretože práve (ne)schopnosť (prispôsobeného) výkladu posvätných textov je častým dôvodom konfliktov vo svetových dejinách: „Už od začiatku Biblia nebola nositeľkou jediného posolstva. Keď redaktori vytvorili kánony židovskej a kresťanskej Biblie, zahrnuli medzi ne aj súperiace názory a bez komentára ich umiestnili vedľa seba.(...) Biblia „dokazovala“, že je posvätná, lebo ľudia ustavične objavovali nové cesty, ako ju interpretovať, a keď zistili, že to ide ťažko, staré dokumenty im pomáhali objasňovať aj také situácie, aké si autori sotva vedeli predstaviť.“ (s.11) Ako tvrdí Armstrongová, exegéza bola vždy viac duchovnou disciplínou ako akademickou záležitosťou. V tomto smere je vhodné poňať i jej dielo prestúpené výzvou čítať Bibliu v duchu pravidla Augustínovej viery: „exegét musí vždy hľadať najláskavejší výklad textu“. Dejiny Izraelitov, ktorí po zničení jeruzalemského chrámu ten nový museli nájsť v sebe, sú alegóriou, na ktorú autorka apeluje poukázaním na rôzne možnosti chápania textov. Mnohé dnešné biblické diskusie si na rozdiel od Filóna či neskôr sv. Augustína žiadajú okamžité odpovede bez schopnosti načúvať iným. „Akákoľvek interpretácia, ktorá šíri nenávisť alebo očierňuje iných mudrcov, je nelegitímna,“ upozorňuje Rabín Meir a Armstrongová to zámerom svojho diela potvrdzuje. Publikácia Dejiny Biblie je úchvatným prehľadom zložitého vývoja posvätných textov odzrkadľujúcich dobové myslenie v daných historických udalostiach a zároveň pútavým obrazom interpretačných metód, nespútanou cestou hermeneutiky. Uvedenými odkazmi a citátmi z Písma dokáže motivovať k jeho čítaniu a hľadaniu vlastných možností.
