Vyhľadávanie
Alexander Sergejevič Puškin
Dejiny obce Goriuchina
Bratislava, Vydavateľstvo Európa
Alexandra Sergejeviča Puškina poznajú slovenskí čitatelia ako významného ruského básnika, dramatika, alebo priamo ako autora poémy Ruslan a Ľudmila (1820), tragédie Boris Godunov (1825), veršovaného románu Eugen Onegin (1830) či historickej prózy Kapitánova dcéra (1833 – 1836). Nemenej dôležitú úlohu v ruskej literatúre zohrali práve Puškinove krátke prozaické texty. Výber troch nedokončených prozaických miniatúr s názvom Dejiny obce Goriuchina, ktorý obsahuje rovnomenný text, historický román Roslavlev a sociálny román Dubrovskij, vyšiel tento rok vo vydavateľstve Európa v „oprášenom“ preklade Jána Ferenčíka.
Všetky tri miniatúry majú spoločnú tematiku – sociálne problémy, postupné zhoršovanie situácie ruského nevoľníctva, rozdielnosť záujmov a každodenné rozpory medzi sedliakmi a statkármi. Puškinova spisovateľská genialita sa však prejavila v netradičnom zakomponovaní danej problematiky do jednoduchých príbehov, okorenených živou lexikou a miestami trefnou parodizáciou postáv či medziľudských vzťahov.
Dejiny obce Goriuchina tvoria akýsi denník života spisovateľa, ktorý stručne prerozpráva svoju biografiu a vysvetľuje dôvody, ktoré ho viedli k spisovateľskej činnosti. K ďalšej časti „prikladá“ zoznam prameňov, napríklad, staré kalendáre nájdené na povale z obdobia rokov 1744 –1799, prostredníctvom ktorých Puškin paroduje dobové historické a etnografické záznamy. V uvedených prameňoch autor stručne a sarkasticky opisuje geografickú polohu „krajiny, čo sa podľa svojho hlavného mesta nazýva Goriuchinom a zaberá na zemeguli plochu vyše dvestoštyridsať hektárov“, vzhľad obyvateľov a ich typický odev, prírodné prostredie či tradície. Autor humorne charakterizuje napríklad, aj obrad pri pochovávaní, svadbu či manželské spolunažívanie – „chlapci sa ženili zvyčajne trinásťroční s dvadsaťročnými dievkami. Ženy bili svojich mužov zo štyri-päť rokov. Potom zasa mužovia začínali biť ženy...“. V„mytologickej časti“ sa čitateľ dozvedá viac o krutom zaobchádzaní statkárov s nevoľníkmi, či o vyberaní vysokých daní vďaka čomu bolo „Goriuchino načisto ožobráčené a žalostné“.
Rozprávačkou románu Roslavlev je mladá žena, ktorá nadviazala blízky vzťah s obletovanou a obľúbenou kňažnou Polinou. Prostredníctvom tejto postavy sa autor rozhodol ukázať obraz silnej ruskej ženy, úprimnej patriotky, tvrdo obhajujúcej svoje občianske práva. Tento obraz zakomponoval do príbehu, ktorý sa prelína s historickými udalosťami z roku 1812, keď Napoleonova armáda zaútočila na Rusko. V súvislosti s týmito udalosťami Puškin paroduje vlastenectvo a zmeny vo vtedajšej spoločnosti, keď sa „správni patrioti“ vzdali francúzskeho tabaku a šňupali ruský, alebo sa zriekli bordeauxského vína a „uprednostnili“ kyslú kapustu.
Dubrovskij, posledný román vo výbere rozvíja dve hlavné tematické línie: osobný konflikt medzi statkármi, bývalými priateľmi, ktorý vyústi do smrti jedného z nich a následnej pomsty jeho syna na jednej strane a sedliacku vzburu voči skorumpovaným súdom a despotickým statkárom pálením a vykrádaním ich majetkov na strane druhej. Text má aj výrazný ľúbostný rozmer cez melodramatický príbeh lásky medzi mladým pomstiteľom a statkárovou dcérou, ktorý však nemá šťastný koniec.
Dejiny obce Goriuchino sú nepochybne prínosné dielo pre slovenského čitateľa. Knihu tvorí súbor Puškinových nedokončených miniatúr s primárne historickou témou. Nie je to však iba opis života ruskej dediny a historických udalostí spred viac ako dvesto rokov, ale živé a nadčasové príbehy, v ktorých vyniká Puškinova majstrovská práca s jazykom, jeho ľudský rozmer a zmysel pre humor často prechádzajúci do nekompromisnej satiry.
Zuzana Lorková
