Recenzia
31.07.2012

Dejiny slovenskej drámy 20. storočia - Vladimír Štefko a kol. - Od Urbánka ku Klimáčkovi

Od Urbánka ku Klimáčkovi

Spracovanie slovenskej drámy 20. a sčasti aj 21.  storočia bolo náročným projektom. Zostavovatelia publikácie zachytili jej vývin prostredníctvom portrétov slovenských dramatikov. Je to novátorský čin, ktorý podáva ucelený obraz o  najlepších autoroch daného obdobia a  ich tvorbe. Každý portrét má svoju pevnú štruktúru. Po základných životopisných údajoch nasleduje krátka charakteristika autora, za ňou je podrobný opis a  hodnotenie jeho dramatickej tvorby v chronologickom slede. Kniha je rozdelená na jednotlivé obdobia vývinu slovenskej drámy. Kapitoly v úvodnej časti ponúkajú prehľad všeobecných trendov v danej etape a ich analýzu a  k  nej sa neskôr pripájajú profily vybraných dramatikov.

Prvá časť knihy má názov Od realizmu k moderne 1890 – 1938. Do tohto obdobia sú zaradení štyria autori (Ferko Urbánek, Jozef Gregor Tajovský, Vladimír Hurban Vladimírov a Ivan Stodola). Každý z nich významne prispel k  for movaniu a vývinu slovenskej dramatickej tvorby. Ich najväčšou zásluhou je, že sa naša tvorba v tejto etape vyrovnáva svetovým trendom a nadväzuje na európske literárne smery (postromantizmus, naturalizmus, symbolizmus, expresionizmus). Druhú kapitolu publikácie autori výstižne pomenovali Nový program, nové témy 1938 – 1948. V tomto okruhu sú ťažiskovými iba traja autori (Július Barč-Ivan, Leopold Lahola a Štefan Králik). V prípade prvých dvoch ide vskutku o dramatikov s vysokou mierou invenčných schopností. Július Barč-Ivan najviac rozvinul expresionistickú tvorbu v slovenskom kontexte. Leopold Lahola je zasa nielen tvorcom dramatických textov, ale aj scenáristom, dokonca režisérom filmu popri hodnotnej poviedkovej tvorbe. Tretia časť sa svojím názvom Dráma slúžkou ideológie 1948 – 1960 iba čiastočne kryje s podstatou dramatickej tvorby z uvedeného obdobia, lebo aspoň traja zo spomínaných autorov sa postupne vymanili z ideologických pút a vytvorili texty s kritickým ostrím (Peter Karvaš, Ivan Bukovčan, Juraj Váh). Hádam iba Ján Kákoš zostal čiastočne verný tomu trendu, ktorý nasadil v 50. rokoch svojou hrou Chlapec z Gori, kde spracúva mladosť a seminárne štúdiá Stalina. Najbohatšie zastúpenie majú šesťdesiate roky, keďže sa vtedy vďaka priaznivým okolnostiam liberalizácie spoločnosti najviac rozvinula slovenská dramatika. Kapitola pomenovaná Roky šesťdesiate a ďalšie zahŕňa rôznorodých autorov. Patria sem Milan Lasica a Július Satinský tvorbou inklinujúcou k absurdnej dráme, Stanislav Štepka so svojím naivným divadlom, Karol Horák so širokou paletou tém rozličnej proveniencie, ako aj Božena Čahojová ako prvá ženská autorka v publikácii či Ľubomír Feldek so svojimi dramatickými pokusmi. Napokon autori venujú pozornosť aj umelcom, ktorí v období normalizácie slávili najväčšie úspechy (Ján Solovič, Osvald Záhradník). Súpútnikom vymenovaných tvorcov je aj Mikuláš Kočan, takisto organicky ukotvený v rokoch šesťdesiatych. Piata časť – Slovenská dráma po roku 1989 – sa zaoberá najnovším obdobím. Nájdeme tu portrét iba jedného dramatika (Viliama Klimáčka), zakladateľa divadla GUnaGU, ktorý v počte napísaných drám pomaly dobieha aj Ferka Urbánka (ten ich má na svojom konte vyše 150).

O  vydanie hodnotnej publikácie sa zaslúžil najmä Divadelný ústav a  jeho spolupracovníci. Kniha môže byť vhodnou odbornou literatúrou nielen pre študentov divadelníctva, ale aj pre poslucháčov slovenskej literatúry na našich univerzitách, dokonca aj pre pedagógov stredných a vysokých škôl.