Vyhľadávanie
Dejiny literatúry (najmä) ako enumerácia
Viliam Marčok a kolektív: Dejiny slovenskej literatúry III. Cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. storočia
Bratislava, Literárne informačné centrum 2004
Publikáciou, ktorá je predmetom tejto recenzie, LIC zavŕšilo vydavateľský projekt nového sprístupnenia celých dejín slovenskej literatúry od najstarších čias po súčasnosť našej kultúrnej verejnosti. Treba však povedať, že tretí zväzok vznikol samostatne, nezávisle od predchádzajúcich dvoch (1997, 1999) z autorskej dielne Stanislava Šmatláka, ktoré boli prepracovaným vydaním pôvodných jednozväzkových Dejín slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť ešte z roku 1988.
Viliamovi Marčokovi a jeho spolupracovníkom – Michalovi Babiakovi, Ondrejovi Hercovi, Jozefovi Hviščovi, Zuzane Stanislavovej a Jaroslavovi Šrankovi – sa ako prvým núkala šanca v syntetickej a čo najucelenejšej podobe priblížiť vývin národnej spisby po druhej svetovej vojne v situácii, keď už do výsledného tvaru nemôžu zasahovať nijaké ideologické či mimoliterárne tlaky, keď už niet mechanizmov (ani dôvodov), aby z literárnej tradície či zo živého literárneho procesu bol vyraďovaný ten či onen autor, ktorý si kvalitou svojej tvorby zasluhuje v nich byť. Zákonite sa natíska otázka, do akej miery bola táto príležitosť využitá. Odpovedať na ňu sa pokúsim prostredníctvom niekoľkých poznámok o knihe, pričom vopred avizujem, že odpoveď nebude jednoznačná.
V závere Slova na úvod V. Marčok hovorí: „Keďže sme nechceli redukovať procesnú pestrosť tvorivých úsilí dodatočnou sumarizáciou, ako aj z obáv pred enormným nárastom rozsahu rozhodli sme vynechať „tradičné“ portréty a najmä životopisy spisovateľov.“ (s. 13) Vynechanie portrétov či medailónov najvýznamnejších autorov, typických pre rôzne vydania Dejín slovenskej literatúry v predchádzajúcich obdobiach, má svoje opodstatnenie. Naozaj umožňuje presnejšie zaznamenať (opísať) vývinový proces literatúry ako celku, jej pohyby a premeny, ukázať ju ako dynamický organizmus, bádatelia sa totiž nemusia sústrediť na chronológiu vydávania diel príslušných spisovateľov. Je tu však, ako to už býva, aj istá nevýhoda – takto koncipovaný text sťažuje čitateľovi sledovanie tvorivého vývinu jednotlivých osobností (alebo ho jednoducho aj nepodáva). Ako nedostatok to zrejme budú vnímať predovšetkým tí, ktorí od predkladaného diela očakávajú, že im poslúži aj ako praktická učebnica, teda vysokoškoláci študujúci odbor slovenský jazyk a literatúra.
V úvode V. Marčok prístup k bohatému materiálu, pre ktorý sa autori rozhodli, označil svojsky ako „rekonštrukčno-reštitučný“ (s. 10, úvodzovky používa i sám autor). Prvá časť pomenovania vystihuje skutočnosť, že ide svojím spôsobom o rekonštrukciu obrazu literatúry, redukovaného v dôsledku neustálych ideologicko-politických zásahov do nej, i to, že je to aj pokus „zrekonštruovať priebeh deštrukcií pluralitného modelu literárneho života a literatúry“ (s. 11). Druhá časť označenia vyjadruje dôležitý zámer „vyvlastniť literárny proces spod marxistického výkladu“ (s. 11). Takto vymedzený prístup svojím spôsobom určuje aj ciele, ktoré publikácia naozaj plní (k čomu sa ešte dostanem).
V záverečnej časti rozsiahlej prvej kapitoly Peripetie zmien literárnej situácie, ktorá sa venuje najmä historicko-politicko-spoločenským kontextom vývinu slovenskej literatúry od roku 1945 po súčasnosť, sa V. Marčok zaoberá otázkou periodizácie. S ponúkaným modelom v zásade možno súhlasiť. Zdá sa mi však, že vec sa zbytočne komplikuje, keď sa prvá etapa (pokus o obnovenie predvojnového pluralizmu) vymedzuje rokmi 1945 – 1950 (teda nie 1945 – 1948), pričom sa argumentuje tým, že „o úplnej stabilizácii socialisticko-totalitného typu možno uvažovať až od roku 1950“ (s. 67). Bádateľ sa odvoláva aj na názory literárnych kritikov a historikov Vladimíra Petríka a Petra Zajaca a dodáva, že „existenciu tohto rozhrania potvrdzujú aj najnovšie detailné výskumy literárnej situácie“ (s. 67). Uvádza, že tejto problematike sa venoval tiež René Bílik v knihe Industrializovaná literatúra. Osobne som presvedčený, že vhodnejším „hraničným“ bodom je predsa len rok 1948 (resp. februárový komunistický puč). Práve R. Bílik totiž zreteľne ukazuje, ako komunisti hneď po uchopení moci v Československu celkom bezostyšne dávali najavo, že sú pánmi aj nad kultúrou a literatúrou, a aké zúfalé (dnes, s odstupom desaťročí možno až tragikomicky vyznievajúce) boli pokusy spisovateľskej obce o docielenie kompromisu. Na jednej strane hovorila o potrebe zachovania rozmanitosti literatúry, ale na druhej strane sa ponáhľala deklarovať podporu „novým ideám“. Napokon, takmer v predstihu sa už rodili aj diela, ktoré napĺňali schému dobového ideálneho modelu socialistického realizmu – napr. Ján Kostra: Na Stalina (1949).
Spomenutá úvodná kapitola je svojím spôsobom v knihe kľúčová: totiž poskytuje základný dejinný rámec, do ktorého sú potom „dosadzované“ aj ostatné kapitoly: Premeny poézie, Premeny fabulárnej prózy, Vznik a premeny modernej fantastiky, Premeny dramatickej tvorby, Premeny nefabulárnej literatúry, Vznik a premeny modernej literatúry pre deti a mládež, Premeny exilovej a emigrantskej literatúry, Krajanská literatúra v rokoch 1945 – 2000. Je koncipovaná premyslene, napísaná veľmi precízne, presne zachytáva obdobia, keď sa literatúra dostala celkom do vleku ideológiou určovaných noriem, ako aj obdobia, keď využívala čiastočný politický odmäk na svoj tvorivý rozlet. Naozaj umožňuje pochopiť komplikovanosť vývinových peripetií. Paradoxy existencie literatúry v povojnových desaťročiach (v ére socializmu) dobre vystihuje skutočnosť, že niektorí autori sú raz zaradení medzi šíriteľov koncepcie socialistického realizmu, inokedy sa ocitajú medzi proskribovanými spisovateľmi (napr. P. Karvaš) či dokonca odporcami režimu (L. Mňačko), alebo spomedzi mladšej generácie sa niektorí najprv javia ako nositelia istých progresívno-experimentálnych tendencií vyslobodzujúcich literatúru zo zajatia socialistického realizmu, inokedy, v ére konsolidácie sa zasa stávajú nositeľmi či obnovovateľmi jeho princípov (napr. Jozef Kot). Pri spracovaní tejto kapitoly V. Marčok miestami zachádza až do minucióznych detailov, z ktorých – podľa mňa – nie všetky sú celkom relevantné. Napríklad: do alternatívneho, teda protirežimového prúdu zaraďuje „aj tak trochu bohémsku skupinku schádzajúcu sa v kaviarni U Michala“ (s. 52). Myslím si, že je to skôr dôsledok dodatočnej sebamýtizácie zúčastnených, než výsledok bádania. „U Michala“ išlo totiž predovšetkým o to, čo sa robí v kaviarni, teda o príjemné posedenie pri rôznych nápojoch, ako o literatúru odporu. (Mimochodom, neuvádza sa, kde sa kaviareň nachádzala; podobne sa spomína Ružinov bez bližšieho upresnenia, čím sa len potvrdzuje istá miera bratislavocentrizmu publikácie.)
V. Marčokovi slúži ku cti, že nezaprel svoje autorstvo publikácie Socialistický realizmus dnes z roku 1985, avšak tvrdenie, že jej vydaním čosi riskoval, sa mi javí ako vyrábanie cnosti z núdze. Tým skôr, že k niektorým iným literárnym vedcom taký zhovievavý nie je, keď ich mená viackrát radí medzi normalizátorov v literatúre.
Aj kapitoly venované vývinu jednotlivých literárnych druhov či druhovo-žánrových foriem sa vyznačujú predovšetkým veľkou informačnou nasýtenosťou, ba až presýtenosťou. Základným problémom sa potom ukazuje to, že sa v nich skĺzava k jednoduchému priraďovaniu jednotlivých autorov k istej všeobecnej charakteristike či tendencii, k zaznamenávaniu diel prostredníctvom jedno- či polvetných tematicko-motivických anotácií, ba miestami k ich rýdzej evidencii. (Enumeráciou sú poznačené mnohé stránky knihy, najvýraznejšie sa však prejavila v kapitole venovanej literatúre pre deti a mládež.) Hromadia sa tu mená tvorcov a názvy diel, neraz bez akejkoľvek axiologickej hierarchie. O mnohých skutočne dôležitých a vývinovo podnetných dielach slovenskej literatúry sa síce dočítame, že sú „významné“ alebo „vrcholné“ v tvorbe príslušného autora, ale o tom, prečo je im pripisovaná takáto pozícia sa čitateľ už nedozvie nič. Často sa registrujú i celkom nepodstatné či okrajové diela.
Pri čítaní či skôr študovaní knihy som sa nesústreďoval na vyhľadávanie drobných omylov, akým je ťažké v takej rozsiahlej publikácii sa úplne vyhnúť, ani závažnejších lapsusov, predsa však mi jeden výrazný udrel do očí. V podkapitole Literárna veda o literatúre pre deti a mládež sa Eve Tučnej pripisuje autorstvo publikácií Dráma v audiálnej tvorbe a Dieťa v kontexte postmoderny, ktoré v skutočnosti napísala Marta Žilková.
Dejiny slovenskej literatúry III plnia svoju základnú osvetovo-informačnú funkciu. Poskytujú údaje o tých javoch, ktoré boli v ére socializmu opísané deformovane, alebo boli celkom tabuizované, vytvárajú rámec pre orientáciu. Môžeme byť radi, že sú k dispozícii. Avšak na také spracovanie histórie slovenskej literatúry v období od druhej svetovej vojny po súčasnosť, ktoré by bolo predovšetkým dejinami estetických hodnôt, a teda podávalo skutočný „príbeh literatúry“ (pomenovanie V. Marčoka zo s. 9), si ešte nejaký ten čas budeme musieť počkať.
Igor Hochel
