Na „životopis“ Slovenskej televízie sme museli poriadne dlho čakať. Nakoniec sme sa ho dočkali v podobe erudovanej práce Ivana Stadtruckera (1935), ktorý knihu Dejiny Slovenskej televízie (Perfekt 2015) s podtitulom Náčrt vývojových tendencií kultúrotvornej inštitúcie (1956 – 1989) pripravoval celý svoj život. Od roku 1956 zbieral fotografie, dokumenty a spomienky na inštitúciu, o ktorej bol spolu s kolegami presvedčený, že svojím významom prevýši Maticu slovenskú či Slovenské národné divadlo.
Hlavným zámerom autora bolo vystihnúť základné vývinové tendencie televízie, ukázať jej napojenie na spoločenské prostredie a upozorniť na nerovnosť východiskových pozícií voči centralizovanému pražskému vysielaniu. Tento fakt nenaznačuje diplomaticky, ale veľmi tvrdo ho pomenúva. Ekonomické aj technické činitele boli spočiatku nedostatočné, našťastie, nositeľmi progresu sa stali erudovaní zamestnanci. Ani neskôr nespočíval vývoj Slovenskej televízie iba v zlepšujúcom sa technickom vybavení, ale podľa tvrdenia autora predovšetkým v ľudskom prínose. Preto Stadtrucker do publikácie zahrnul krátke životopisy najdôležitejších zamestnancov, nahliadol pod rúško niektorých profesií a dôsledne vymenoval pracoviská zohrávajúce podstatnú úlohu vo vysielaní.
Za 60 rokov svojej existencie vyprodukovala Slovenská televízia desaťtisíce televíznych, filmových, hraných, dokumentárnych a iných diel. Autor pri analýze niektorých z nich zachádza až do oblasti kritiky. Programy, ako Detektív Karol či Večerníček, totiž vychovali celé generácie slovenských divákov, čo si zaslúžilo jeho samostatnú pozornosť. Pomerne široko sa Stadtrucker venuje informáciám technického charakteru (čitateľ tak žasne nad okolnosťami prechodu z monochromatického na farebné vysielanie), ako aj informáciám o zabezpečovaní distribúcie zahraničných filmov, uskutočňovaní živých prenosov i nastavení parametrov samotného vysielania. Autor nechce zamlčiavať ideologickú bariéru panujúcu v Slovenskej televízii, naopak, na mnohých príkladoch konkrétne pomenúva „úradnícku nadprácu“, ktorá stála za zlyhaním objektivity a nestrannosti. Politické tlaky boli v televízii vždy prítomné, čo dobre vidno na problematických obdobiach našich dejín, ako okupácia či normalizácia, hoci hanebné obdobie „mečiarizmu“ v knižke chýba.
Publikácia síce nie je atraktívne spracovaná, čím môže odradiť niektorých čitateľov hľadajúcich skratkovitosť a prehľadnosť, no napriek tomu má nesmierne bohatú informačnú hodnotu. Slovenská televízia je komplikovaný a sofistikovaný fenomén, počas svojej existencie sa dopustila mnohých fatálnych chýb, ale neodškriepiteľným faktom zostáva, že stála za zrodom nášho televízneho vysielania. Preto ani nemohlo byť autorovým cieľom podať sumárny rezultát, ale zhrnúť fakty a priniesť doposiaľ neznáme informácie.
