Vyhľadávanie
Bratislava, Marenčin PT 2011
Ak by naša televízia pomerne často nereprízovala divácky stále veľmi sledovanú adaptáciu románu Červené víno, zostal by František Hečko len „učebnicovým“ autorom, popredným predstaviteľom socialistického realizmu, za akého ho pasovala dobová kritika po vyjdení jeho druhého románu Drevená dedina. Vydanie jeho denníkov, do ktorých vpisovala svoje rodinné i tvorivé záznamy i jeho manželka, spisovateľka Mária Jančová, vracajú do literárneho povedomia živého človeka, milujúceho otca rodiny a vášnivého literárneho polemika – a zároveň nám otvárajú úplne iný pohľad na okolnosti vzniku jeho románového diela.
V denníkoch sledujeme rodinné i politické udalosti od začiatku roka 1938, hoci denníky začali vznikať od marca 1933 ako Kronika rodiny Hečkovej. Rok 1938 a nasledujúce vojnové roky vťahujú Hečka do dobovej politiky, hoci zväčša len v podobe glosátora zlomových udalostí v slovenskom živote. Povstanie a potom i koniec vojny prežil v manželkinom rodisku, v Dolnej Lehote na Orave. Povstalecké udalosti zo svojho pohľadu nazval „hlúpou príhodou, ktorá trvala dva týždne“ a po oslobodení konštatoval: „Zmenený svet!“ A v tomto zmenenom svete dlhoročný úradník Ústredného úverového družstva a dovtedy autor básnických zbierok Vysťahovalci, Na pravé poludnie a Slovanské verše vstúpil naplno do sveta literatúry. Zamestnal sa v Matici slovenskej v Martine – keď predtým sa s manželkou, učiteľkou na katolíckych školách a troma deťmi museli 11-krát sťahovať a ich mladší syn v jednom z nezdravých bytov nevyliečiteľne ochorel na tbc – a začal písať Červené víno. Na dva a pol roka prerušil písanie denníka a až 26. júla 1948 si zapísal: „Napísal som román... A teraz sa bojím, že ma tým románom praštia po hlave.“ Prečo tie obavy? Lebo bolo po „víťaznom februári“, Hečko aj s manželkou vstúpili do KSS, stali sa z nich presvedčení straníci a Červené víno bolo prestúpené kresťanskou symbolikou, prevládal v ňom sociálny súcit, ale „netriedny“.
Červené víno ešte uniklo z pasce nastupujúceho literárneho schematizmu, povinnej oslavy nadchádzajúcich šťastných komunistických zajtrajškov, získalo si mimoriadnu čitateľskú obľubu, ktorá trvá dodnes, za Hečkovho života vyšlo v šiestich vydaniach a neskôr v mnohých prekladoch, hoci Mináč, popri uznaní jeho literárnych kvalít autora nabádal, aby ho prepracoval v duchu zásad socialistického realizmu. Hečko tak urobil pri písaní Drevenej dediny. Mária Jančová 6. mája 1949 do denníka zapísala: „Náš tata ide písať nový socialistický román z Oravy.“ A Hečko 11. mája: „Nie, socializmus sa mi nezhnusil, len niektorí funkcionári KSS sú hnusní. Smer nie – ale ľudia, tí sú hnusní.“ V takom spoločenskom a tvorivom ovzduší vznikala Drevená dedina...
Hečkov autobiografický „portrét bez retuše“ predstavuje ojedinelé dielo v slovenskej memoárovej literatúre a verím, že literárnu kritiku podnieti aj k novej reflexii Hečkovho dodnes živého diela.
