Peter Bilý, Peter Getting, Michal Hvorecký, Peter Karpinský, Zuzana Kepplová, Peter Krištúfek, Dorota Nvotová, Ján Púček, Jaroslav Rumpli, Svetlana Žuchová

Vydavateľstvo Slovart 2014


Knižnú časť spoločného „projektu Činohry SND, vydavateľtsva (text vrátane preklepu odpisujem z tiráže knihy, pozn. MM) SLOVART a Vysokej školy múzických umení“, ktorý by mal priniesť odpoveď na otázku: „Ako vnímame Desatoro dnes?“ (zadná obálka), môžem označiť prinajlepšom za nie veľmi podarenú. Čo z toho, že desať poviedok napísali autori „svojsky a originálne“ (zadná obálka) – mimochodom, ak toto treba vyzdvihovať, čo to hovorí o úrovni slovenskej literatúry, resp. tejto reprezentatívne tváriacej sa desiatky – keď antológii chýba zásah redaktora?

V mojej romantickej predstave figuruje (zodpovedný) knižný redaktor ako osoba, ktorá dohliada na kvalitu textu – možno miestami dokonca viac ako autor. V prípade Desatora je však poriadne odfláknutá, teda je neviditeľná a možno dokonca žiadna. Kniha tak pôsobí ako zlátanina toho, čo sa našlo po kútoch – tým nemienim útočiť priamo na autorov/ky, iba chcem poukázať na to, že je evidentné, že texty sú v surovom stave – nakoniec ani jazyková korektúra nie je lepšia.

Takto sa do niečoho, čo sa tvári reprezentatívne (a reflexívne vzhľadom na stav spoločnosti, nedajbože, z opačnej strany možno mienkotvorne), dostal napríklad: Bilého text, ktorý je totálne plytký a únavne deskriptívny a nezachráni ho ani použitie slova „konjunktúra“ (skôr mu priťaží); Hvoreckého beletristický komentár absurdnej apokalyptickej vízie budúcnosti, ktorý je silene vtipný aj silene vážny, čo z neho robí len smiešnu a totálne neuveriteľnú pózu; Púčekov rozťahaný tetraptych, ktorý sa zamotáva vo vlastných ornamentoch a v rozumnej verzii by bolo potrebné vyškrtnúť aspoň dva zo súčasných štyroch fragmentov a takisto odstrániť zbytočný polopatistický vysvetľujúci záver; Krištúfkov text, ktorý čitateľovi po syntaktickej stránke hádže neúnosné množstvo polien pod nohy (veľké písmená, vsuvky, zámlky); Gettingova poviedka, na ktorej je najzaujímavejšia scéna, ktorá je tak nechutná, že slabšie povahy možno aj napne...

Každopádne, v antológii sa nájdu našťastie aj lepšie texty (zásluhou autorov, nie redakcie): Nvotovej poviedka je síce trochu zbytočne natiahnutá, čím stráca na údernosti a pomerne nefunkčne pôsobí aj magickorealistický motív zmrznutej polievky, ale v konečnom dôsledku je dobre čitateľná; Karpinského text plynie pomerne hladko a aj napriek tomu, že sa miestami javí veľmi mdlo, je celkom príjemný; s Kepplovej štýlom som zo začiatku trochu bojoval, ale v druhej polovici sa jej poviedka celkom upratala a nakoniec to bolo fajn...

Kvalitou však najviac vyčnievajú: text Svetlany Žuchovej – autorka štvrté prikázanie rieši problémovo a veľmi dobre ho postavila do šedej morálnej zóny, navyše štylistika perfektne sedí na postavu rozprávačky príbehu; a veľmi pozitívnym prekvapením je pre mňa poviedka Jaroslava Rumpliho – text je veľmi svižný a svieži, autor dobre pracuje s napätím a tempom, výraz je fluidný a výsledný dojem veľmi dobrý.

Bohužiaľ, antológia Desatoro nakoniec vďaka nezvládnutej redakcii knihy neobsahuje desať, ale (s prižmúrením oka) len tri a pol plnohodnotných poviedok. Prvé prikázanie konzumnej doby: „Kúpiš!“ by som teda osobne v tomto prípade porušil bez výčitiek svedomia.