Nenávidený aj obdivovaný. Kultový mysliteľ, alebo zvrhlík, ktorý sa upísal diablovi? Názory na Aleistera Crowleyho sa rôznili a dodnes sa rôznia. Sám Mr. Crowley (ako spieva Ozzy Osbourne) k tomu prispel výdatnou mierou. Chcel šokovať, ale zároveň nechcel byť iba lacnou senzáciou trčiacou z bulvárnych denníkov. Pokúšal sa o niečo viac: zmeniť pohľad na zmyslovosť našich pudov. Pretavil to do svojho literárneho diela, v ktorom písal o oslobodení človeka od všetkých dogmatických vplyvov. A že to vtesnal do detektívnych príbehov, je rovnako kuriózne ako celý jeho život.
Narodil sa v grófstve Warwickshire, v rodisku Williama Shakespeara. No od slávneho dramatika sa už viac líšiť nemohol. Kde Shakespearovi zločinci, tyrani, intrigáni bažili po moci, postavy z Crowleyho sveta vystúpili z tieňa božskej prozreteľnosti. Zločin z vášne sa stal bežným motívom. Analyzovaním mysle násilníkov vytvoril jedného z najbizarnejších detektívov tohto žánru – Simona Iffa, osemdesiatročného pána zo starej školy. Pýtate sa: „Crowley a detektívka?“ Môže byť niečo protikladnejšie ako konvenčný literárny žáner a autor mimo všetkých zabehnutých noriem? Samozrejme, Crowley v tom nevidel žiadnu umeleckú spásu. Išlo čisto o pragmatické riešenie. Potreboval peniaze na svoj zhýralý život a detektívka sa mu javila ako najlepší spôsob speňaženia svojich poviedok.
Aj vo výbere hlavnej postavy išiel proti prúdu. Väčšina spisovateľov detektívok volila mužov stredného veku. Aleister Crowley sa zameral na jeseň života, akoby tým chcel posilniť prítomnosť smrti. Nie sú to najlepšie napísané príbehy. Umom ho prekonáva John Dickson Carr, remeslom Agatha Christie, spádom Georges Simenon a mystickosťou Arthur Conan Doyle. Sú však dôležitým materiálom pre spoznanie Crowleyho tajuplného života.
Do všetkých textov vložil autobiografické črty. Na čitateľa vdýchol atmosféru doby a patrične okomentoval historické osobnosti. Zisťujeme, v čom sa inšpiroval a od ktorých myšlienkových smerov sa chcel oslobodiť. Kým v klasických detektívkach čitateľ dedukuje spolu s detektívom, tu má všetko vopred nalinkované. Chýba napätie, hoci zločinné vzorce nie sú schematické a ich konštrukcia vie niekedy poriadne prekvapiť. Niekde nie je takmer žiadny náznak tragédie. Iné začnú poriadne zostra – cestou do zatratenia. Najpodstatnejší sa pre autora javí motív, ktorý ohraničuje na zisk, pomstu a lásku. Nímandov od skutočných profesionálov delia práve detaily, s ktorými počítajú pri vykonaní. Nemožno ho vyšetrovať univerzálnymi vyšetrovacími nástrojmi. „Určite vám povedia, že daný čin mohol spáchať ktorýkoľvek obyvateľ miliónového mesta. Každý delikt však v sebe ukrýva takú individualitu a štýl ako písanie poézie.“
Crowley napísal detektívne príbehy elegantným, racionálnym a salónnym štýlom. Celistvosť narúša rozsiahly poznámkový aparát vpísaný pod čiaru. Na detektívny príbeh je až príliš veľký a podhodnocuje čitateľove znalosti.
Daniel Hevier ml.
