Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010
Preklad Oto Havrila
Od roku 1997 približuje Vydavateľstvo Slovart svojim čitateľom diela svetových autorov 20. storočia edíciou MM. Britsko-indický spisovateľ Salman Rushdie sa v nej predstavil prvý raz románom Bes (2003). Minulý rok vyšla jeho Čarodejnica z Florencie a román Deti polnoci, ktorým Slovart zavŕšil prvú stovku populárnej knižnej série!
Deti polnoci pôsobia na prvý pohľad ako rodinná sága, no príbeh troch generácií Azízovcov, resp. Sináíovcov na pozadí spoločensko-politických udalostí v období 1915 – 1978/79 slúži jedinému cieľu: pochopiť rozprávača príbehu, dieťa polnoci Salíma Sináího. Ak ho chceme spoznať, musíme postupne spoznať všetky časti jeho bytosti: ako keď jeho dedo Adam Azíz cez otvor v plachte po častiach spoznával svoju budúcu manželku.
15. augusta 1947 prišla na svet úderom zvona India. A spolu s ňou ďalších tisíc a jeden detí polnoci – medzi nimi (zdanlivo) ako prvý malý nosatý Salím, po ňom kolenatý Šiva a čarodejnica Parvatí. Salímovej matke predpovedali synovu jedinečnosť ešte pred pôrodom: „Dve hlavy budú, ty však len jednu uvidíš, kolená a nos budú, nos a kolená, noviny ho budú do nebies vynášať, dve matky ho budú vychovávať...“ Salím sa síce nenarodí s dvomi hlavami, ale prejaví telepatické schopnosti. Mysľou sa spojí so „súrodencami“ a založí Zhromaždenie detí polnoci. Ako všetky polnočné deti, aj Salím je len sčasti potomkom svojich rodičov. Nie je úplne synom Ahmeda Sináího a Amídy Sináíovej, ani bratom Hrdzavej opičky. Je dieťaťom svojich čias, od počiatku previazaný s Indiou, svojím dvojčaťom. Keď Salímovmu otcovi zmrazia aktíva, keď sa jeho ujo zapojí do zvrhnutia pakistanskej vlády, keď štátnu moc prevezme Indira Gándhíová a vyhlási výnimočný stav, zákonite sa to prejaví aj u Sináíovcov. Hoci Salím dokáže vojsť do myšlienok iných a svojím obrovským nosiskom zacítiť nebezpečenstvo, tajomstvo narodenia pred ním dlho ostane ukryté. Tajomstvo, ktoré ho spája so Šivom, ktoré ho vzdiali od rodiny, pripraví mu trápenie a nakoniec prinesie syna...
Salman Rushdie vyvolal v roku 1988 rozruch románom Satanské verše. Už sedem rokov predtým však musel čeliť kritike za Deti polnoci. Žalobu na neho podala sama Indira Gándhíová a autor sa následne rozhodol v záujme veci obetovať jednu údajne očierňujúcu vetu. Napriek kritike dostali Deti polnoci v roku 1981 Bookerovu cenu, ktorá sa udeľuje najlepšej knihe roka v anglickom jazyku, ktorej autorom je občanom Britského spoločenstva národov, Írska alebo Zimbabwe. V roku 1993 získal román ocenenie Booker of Bookers pre najlepšiu knihu, ktorá kedy Bookerovu cenu dostala a svoje prvenstvo potvrdila aj v roku 2008 v podobnej súťaži The Best of the Bookers (najlepšia kniha za 40 rokov udeľovania ceny). Oto Havrila svojím prekladom obohatil slovenskú literatúru o významné dielo svetovej literatúry – témou i kompozíciou. Prílišnú exotickosť románu čiastočne zmierňujú vysvetlivky prekladateľa, slovenský čitateľ by však určite nepohrdol ani doslovom, ktorý by mu ozrejmil nielen kultúrne odlišnosti, ale predovšetkým politické okolnosti vzniku samostatnej Indie, Pakistanu či Bangladéša.
Salím Sináí sa narodil v roku 1947, rovnako ako Salman Rushdie. Aký prívlastok teda dať románu Deti polnoci? Autobiografický? Realistický? Historický? Alebo ide o čistú fikciu? Autor píše: „Nie je až také dôležité, čo sa naozaj stalo, ale skôr to, o čom autor dokáže presvedčiť čitateľa.“ O čom Salman Rushdie presvedčí vás?
