Vyhľadávanie
Paulina Wilk sa narodila v roku 1980 vo Varšave. Vyštudovala politológiu na Varšavskej univerzite. V súčasnosti pôsobí ako novinárka, reportérka a spisovateľka. V roku 2014 vydala svoju piatu knihu Poznávacie znamenia. Titul je zápisom autorkinho dospievania na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Bola očitým svedkom prelomu, ktorý vytvoril rozmanitú generáciu mladých Poliakov, ktorí, ako spomína Wilk v poslednej kapitole, považujú súčasné Poľsko za rozčarovanie (s. 199).
V prvej kapitole sa prenášame do osemdesiatych rokov, autorkinho detského sveta. „Mali sme vtedy vlastný rebríček zázrakov a najvyššie v ňom stáli keksík od Wedla a slivky v čokoláde“ (s. 18). Pauline Wilk sa podarilo veľmi podrobne zrekonštruovať vznik poľského demokratického štátu nestrácajúc románový charakter knižky (aj keď primárne ide o reportáž). Poznávacie znamenia nie sú len históriou premien v Poľsku, ale aj históriou dospievania.
Tým, že ide o reportáž, smelo môžeme stotožňovať Paulinu Wilk s úlohou rozprávačky. Autorka nás vedie cez svoj varšavský život od raného detstva až po dospelosť. Wilk veľmi dobre pracuje aj s priestorom vykresleného sveta. Prvá kapitola Expres Moskva – Berlín určuje nielen hranice socialisticko-komunistického sveta, ale aj hranice, ktoré vznikli v rámci jedného sídliska. Vlak Moskva – Berlín určoval istú hranicu sveta, uprednostňoval východný svet. Takisto autorkin mikrosvet bol rozdelený do dvoch častí, ktorých hranicou bola trať. Na jednej strane bývali dôstojníci v kasárňach, na druhej bývali obyvatelia, ktorí sa menej stotožňovali so systémom. Na jednej strane vojaci oficiálne nemohli pokrstiť svoje deti, občania druhej časti kľudne navštevovali nedeľnú omšu. Ako popisuje autorka, pravá bohoslužba v kostole bola jednou zo základných udalostí pre miestne detská. Wilk pekne charakterizuje samotný prelom roku ´89, keď sa všetci stali tým, čo im rodičia mohli kúpiť (s. 30). A tak sa zošity stávali farebnými zázrakmi. V škole sa namiesto ruštiny začali všetci učiť po anglicky. Ešte aj v období deväťdesiatych rokov si nie všetci vyberali novú lingua franca, väčšina detí uprednostňovala nemčinu, čo bolo symbolicky niečo medzi reliktom socializmu a novým, moderným svetom. Autorka celkom pravdivo charakterizovala túto skutočnosť ako čas potkaních pretekov. Potkanmi dodnes voláme mladú generáciu vychovanú v kapitalizme.
Súčasné Poľsko označuje ako krajinu kapitalistickej prosperity. Mestečko, z ktorého pochádza, má nové chodníky a kostol. Do Poľska prichádzajú koncertovať Beyoncé a Madonna. Napriek tejto prosperite podáva Wilk dosť smutnú diagnózu: „Moja generácia ide proti skutočnosti – disponujeme peniazmi, ktoré nevlastníme. Naše životy, často naplnené a pohodlné už na štarte, zostávajú roky uložené vo finančných inštitúciách. (...) Namiesto sporenia hromadné dlhy, ktoré treba splácať. A naša budúcnosť je presne zrátaná“ (s. 152).
V rozhovore pre poľský magazín Więź Paulina Wilk hovorí, že napriek tomu, čo môžeme vyvodiť z jej reportáže, je šťastná zo života na prelome dôb. Vďaka tomu je „zložená z minulosti a modernity, trocha analógová a trocha digitálna“. Paulina Wilk perfektne nielen popísala prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ale vykreslila taktiež krajinu detských dojmov, v ktorej sa všetci môžeme nájsť. Podarilo sa jej vytvoriť reportáž, ktorú čítame ako užasnú zbierku poviedok.
