Detsky čistá láska uprostred zasneženej tajgy

Slovenská spisovateľka Mária Lazárová nie je detskému čitateľovi neznáma. Jej doterajšie knihy od debutu O medvedíkovi bez mena (2012) až po ostatný titul Láska za plotom (2020) sa stali obľúbenými u mnohých malých čitateľov. Spája ich ľahkosť vo vyjadrovaní a krásne čisté príbehy, kde dobro a láska vyžarujú z každej jednej strany a kde zvieratá žijú bok po boku s ľuďmi ako rovní s rovnými. Práve nezameniteľné spojenie ľudského a zvieracieho sveta, v ktorom platia prírodné zákony a dobrá duša vždy nájde svoje šťastie, je hnacím motorom všetkých Lazárovej diel.

Jej posledný príbeh Líška s dúhovými očami o silnom pute a kamarátstve severského dievčatka Hani s hrdzavou líškou nie je len o tom, ako sa tieto dve malé slečny skamarátia a čo spolu zažijú, ale aj o tom, ako to vyzerá na ďalekom Severesevere. Autorka do deja pútavo zakomponovala informácie o živote a prírode v chladných oblastiach Zeme, kde vládne tajga, snehové pláne sa rozprestierajú na míle ďaleko, medvede, vlky a líšky počúvajú zavýjanie chladného severáka a pozorujú divadlo polárnej žiary. Spoločnosť im v tomto nehostinnom kraji robia aj jednoduché domčeky učupené v malých dedinkách, v ktorých žijú ľudia čistí ako biela príroda okolo nich. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky, ktoré okorenia príbeh, no zlo je vždy náležite potrestané. „Krajina, kde žili, patrila k najstudenším a najosamelejším miestam planéty. Sneh pokrýval zem od septembra do mája. Nekonečné borovicové lesy križovali stopy veľkých aj malých dravcov.“ (s. 71)

Dielo je rozdelené na dve knihy, každá z nich pozostáva z niekoľkých kratších kapitol, ktorých je spolu viac ako štyridsať. Kratšie príbehy sú ideálne aj na večerné čítanie, pretože zaujmú svojím vždy ukončeným posolstvom, no neunavia dĺžkou. Absentuje však obsah knihy, ktorý vzhľadom na číslovanie strán a rozsiahlosť kapitol obmedzuje návrat k spätnému dohľadaniu príbehov a dielo ako celok pôsobí mierne chaoticky a zmiešane.

Kniha prvá rozpráva príbeh o tom, ako osemročné dievča spolu s milovaným dedkom nájdu v lese zranenú líštičku, o ktorú sa rozhodnú postarať. Zviera prebúdza dávne príhody malej Hani i dedka Michila, ktoré ožívajú, akoby sa práve teraz odohrali. Keďže líška aj dievča majú rovnaký osud sirôt,  životný údel i dobrota srdca ich spojí vo večné puto. Aj keď sa musia po čase rozlúčiť, lebo divé zviera nemôže žiť naveky v kôlni, ich vrúcny vzťah pokračuje uprostred čistej prírody, kde sa pravidelne stretávajú.

Kniha druhá hovorí o ľuďoch Severu, ktorí sú v područí vlády šamana a poslúchajú ho na slovo. Magické, zasnežené a ľadové miesto je nasiaknuté úctou k prírode, jej duchom a živlom, ktoré sa prepletajú s ľudskými životmi. Keď sa dedinou roznesie príbeh o únose dieťaťa líškou, Merit a Hani majú problém a rozhodnú sa utiecť do hlbokého lesa. Cestou zažijú rôzne nečakané dobrodružstvá, skamarátia sa s inak plachým rysom Flinom a chlapcom Eliasom, aby spolu zachránili dedka a dokráčali ku koncu, ktorý je taký magický, ako len príbeh zo severských tájg a plání môže byť.

O ilustrácie sa postarala Andrea Tachezy. Tá vystihla severskú tematiku, keď použila sivé a zemité farby, ktoré podčiarkujú toto nehostinné, no o to krajšie a čistejšie prostredie. Navyše, využitím severskej mytológie a prírodného pohľadu na život spisovateľka aj ilustrátorka zdôrazňujú fantastickosť a čarovnosť príbehu.

Kniha je odporučená deťom od ôsmich rokov. Obsahuje poučné príbehy v štýle bájok, množstvo zimných legiend približujúcich život severských národov, ktorý sa líši od toho nášho. Jej výchovné poslanie je pre deti kompasom v orientovaní sa vo svete, ktorý sa im možno až tak nepáči, ale patrí k životu: „Zapamätaj si však, že zviera nikdy nesmieš zabiť pre zábavu. Ak raz ulovíš nejaké zviera, nezabudni sa mu poďakovať za to, že ti utíšilo hlad.“ (s. 49) Aj antropomorfizácia zvierat je tu v značnej miere podčiarknutá, a tak sa nielen líška snaží „po svojom“ prihovoriť či pomôcť dievčatku, ale spomína si aj na svoje neľahké sirotské líščie začiatky uprostred tajgy. Zvieratá tu myslia, cítia a prežívajú ako človek. Či už ide o hrdzavú kamarátku, ale aj o vlkov alebo rysa Flina, ktorý „rozmýšľal, prečo by mal deduško odpadnúť. Vždy si myslel, že vlky sa ho boja, lebo má ostré zuby a pazúry.“ (s. 94) Aj ich zvieracie „oči sa im smiali, akoby hovorili: Ha-ha, dostali sme ťa“. (s. 80)

Pokiaľ ide o jazyk knihy, Lazárová vie umne a s citom zapracovať zdrobneniny do textu tak, že nepôsobia prehnane. Práve naopak, podčiarkujú silu okamihu i výpovednú hodnotu: „Dievčatko kráčalo po zasneženej pláni tak rýchlo, ako len vládalo, a srdiečko mu bilo ako zvon.“ (s. 48) Rovnako nezaostáva ani uveriteľnosť príbehu, pretože obsahuje veľa faktov o živote v tajge a jej prírodných podmienkach. Či už ide o opis stravovacích návykov, výrobu hračiek a ozdôb, alebo o zhotovenie najdôležitejšej loveckej zbrane luku. Naučiť sa niečo o vzdialených krajoch je vďaka knihe naozaj ľahké.

Vyjadruje sa presne tak, ako si to zaslúži toto magické miesto, ktorému panuje mocný Duch tajgy, Vládca vetra i Bohyňa riek a morí. Povery, mýty a legendy Lazárová rozvíja v samostatných kapitolách, prípadne ich zapletá do textu tak, akoby boli jeho neodmysliteľnou súčasťou.

Mária Lazárová: Líška s dúhovými očami

Bratislava: Slovart, 2022