Vyhľadávanie
Naozaj chlapská záležitosť
Martin Lacko
Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 – 1943
Bratislava, Ústav pamäti národa 2007
Ak niečo slovenská historiografia potrebuje, aby bola pútavá, a predovšetkým pravdivá, tak je to čistý, ideológiou i osobnými skúsenosťami autorov nezaťažený pohľad na históriu. Je to ťažké a zložité, lebo autor s takýmto postojom bude narážať na odporcov jednak z tábora starších historikov, stúpencov prvej slovenskej štátnosti, ale aj na ponovembrových historikov, zástancov „občianskeho“ postoja aj v historickej vede. Autor Martin Lacko si dal za cieľ vychádzať iba z konkrétnych prameňov, z archívov i zo skúseností iných ľudí, priamych účastníkov historických udalostí. Len navonok zážitkovo nezainteresovaný autor môže tieto udalosti podávať vecne, a nie jednostranne. Preto sú už v názve zdôraznené obidva aspekty témy. Keďže v pohľade na toto obdobie sa u nás uplatňovala jednak ľudácka propaganda (najmä v období vojny), ktorá zamlčiavala rozkladné tendencie v armáde, no rovnako, ba ešte výraznejšie ich (po vojne) skresľovala antinacistická vojnová propaganda, je takýto prístup nový, objavný, priam vzrušujúci.
Mladý historik Martin Lacko nás príjemne prekvapí už v úvode: dedikáciou knižky dvom bývalým príslušníkom slovenskej armády. Venuje ju dvom konkrétnym vojakom (uvádza ich mená): jednému, ktorý zbehol k sovietskym partizánom, druhému, ktorý zotrval vo vojne proti boľševizmu a nedopustil sa prehrešku proti vojenským zákonom. Venovanie je teda viac ako výrečné, určujúce optiku, akú autor uplatňuje na bohatý zozbieraný materiál. Pretože prvý raz v našej historiografii historik berie do úvahy aj iné zretele, nielen zjednodušené stanovisko, podľa ktorého „pokrokový“ vojak bol ten, ktorý sa pridal k Rusom, ale berie do úvahy celý komplex otázok: otázku vojenskej prísahy, osobnej odvahy, povahových vlastností, ba – ako vyplýva z priamych výpovedí svedkov – aj možnosť, že vojaci si dezerciou riešili osobné problémy či problémy s disciplínou. (Ako uvádza autor, slovenská armáda sa v doterajšom podaní historikov stala svetovou raritou: vo všetkých ostatných armádach nepriateľských vojakov zajímali, iba slovenská armáda bola armádou zbehov. Príkladov na takúto interpretáciu historických faktov by sme našli dosť v jestvujúcej marxistickej, ale i postmarxistickej literatúre.)
V šiestich kapitolách autor rozoberá konkrétne prípady dezercie a jednotlivé, doložené prípady zajatia. Sústreďuje sa na dôležité strategické miesta, kde došlo k rozhodujúcim operáciám alebo k väčším stratám na ľudských životoch.
Ako má stredovek svojho Jacqua Le Goffa, tak má slovenský štát svojho historika Martina Lacka, ktorý podáva nielen historickú, ale priam etnologickú sondu do života, predovšetkým do života mužskej populácie v ohraničenom období vojny a slovenského štátu, v ohraničenom útvare divízie. Ide o rozporuplné, pre historika problémové dejinné obdobie; rozporné však boli celé európske dejiny: z jednej strany sa do Európy surovo predieral fašizmus a z druhej strany, rovnako surovo, komunizmus.
Martin Lacko (narodený r. 1976), ktorý spolu s históriou vyštudoval filozofiu, má predpoklady na to, aby nám podal ucelený pohľad na vyhranené obdobie. Už aj tak vstúpil do jamy levovej, keď zozbieral konkrétne výpovede a objavne načrel do archívov. Podarilo sa mu totiž zasiahnuť najdôležitejší aspekt vojny – ľudský, o ktorý sa slovenská literatúra už pokúšala. Aj jeho text sa však miestami číta ako dobrá, v pravom slova zmysle chlapská próza o živote, naozaj išlo o život.
Anna Blahová
